Lisabon vs. Klaus

Po tomto víkende naberá tempo ohľadom priatia Lisabonskej zmluvy nové kontúry. Po Írskom áno sa okamžite začalo skloňovať meno Poľského prezidenta Lecha Kaczynkieho. Ten totiž nechcel podpísať Lisabonskú zmluvu. To mu na summitoch EU 27 pomohlo vyjednať veľmi kvalitné ustúpky voči Poľsku. Tesne pred Írskym referendom oznámil, že ak ho Íri schvália, obratom podpíše zmluvu aj on. V pondelok to ale až také isté nebolo. Jeho hovorca Wladislaw Stasiak sa na túto tému vyjadril slovami: "ponáhľaj sa, len keď naháňaš blchy". Zatiaľ to ale vyzerá tak, že Kaczynski sa predsa len rozhodol podpísať Lisabonskú zmluvu.

Horšie to je ale s Českou hlavou štátu, Václavom Klausom. Ten sa nemá k podpisu. Teraz je naozaj veľmi ťažko určiť, že či to Klaus podpíše, alebo nie. Mnohý renomovaný politológovia sú toho názoru, že to do decembra podpíše, keďze lídry EÚ na neho budú veľmi tlačiť. Jeho podpis však nie je taký istý. Pán politológ Komárek je toho názoru, že Klaus to nepodpíše, keďže je už v politike veľmi dlho a veľmi dlho bojuje proti EÚ a hlavne proti Lisabonskej zmluve. Komárek dokonca tvrdí, že Klaus to nepodpíše ani keď budú Českej republike ponúkané miesta viacerých komisárov. Klaus by mal byť vo svojích zásadach pevný a určite je hlboko presvedčený o škodlivosti Lisabonskej zmluvy. Toto si zurejme pomyslí každý, kto aspoň trošku pozná Klausovu minulosť a pózy, do ktorých sa ako politik rád stavia(l). Čo keby sme sa na to ale pozreli z iného hľadiska. Klaus nechce podpísať Lisabonskú zmluvu, pretože po Lisabone bude ťažšie presadzovať záujmy malých členských štátov. Aj keď je pravda, že v ich prípade išlo skôr o sebeckosť, ako o reálne záujmy, to však tiež nemusí byť vždy na škodu. Problém je v tom, že sa to naozaj týka len malých členských štátov, sebeckosť veľkých štátov, naopak, Lisabon uľahčuje.

Po tom, ako sa z Klausa pomaly a isto stáva človek obdivújúci Putinovu prácu v Rusku sa na veci musíme opäť pozrieť cez politické slovíčka a rozlúštiť hádanku, ktorú nám pán Klaus necháva pravidelne v médiách. Tak napríklad. Klausovy ani tak veľmi neprekáža centralizácia moci s Bruselom, ako to tvrdí on, ale to, že sa tým naruší centralizácia moci v rukách politikov, na ktorých ma samozrejme vplyv. Teda naruší sa centralizácia moci v rukách samotného Klausa.

Do hry o Lisabon ešte môžu niečo spraviť aj Briti, u nich sa chystajú voľby a k moci by sa s najväčšou pravdepodobnosťou mali dostať konzvatívci, ktorý sú už 13 rokov v opozícií. Ak sa to podarí, s najväčšou pravdepodobnosťou bude ich prvý krok pri moci Referendum o Lisabonskej zmluve, ktoré sa s najvačšou pravdepodobnosťou v Británií neschváli a ta bude mať únia problémy dva. Ak by sa náhodou aj Britom podarilo Lisabon schváliť, stále nie je isté, čo spraví Klaus, keďže boj proti Lisabonu je u neho priorita číslo 1.. Bojuje za svoje záujmy, za svoju moc. Bojuje za niečo, o čom je hlboko presvedčený, že to nie je dobré. Bojuje a cíti, že ako politik už asi končí, tak si chce vychutnať posledné momenty svojej slávy a posledné svetlá reflektorov na tlačovkách.

Presne kvôli týmto posledným riadkom je málo pravdepodobné, že Klaus podpíše Lisabon. Zmluva z Nice končí v novembri. Nechajme sa prekvapiť, čo prinesie Klaus EÚ pod vianočný stromček.