DPMK

Drahé DPMK. Týmto článkom sa Vám chem verejne, pred všetkými mojimi čitateľmi poďakovať za dva nádherné zážitky, ktoré som len vďaka Vám mohol posledné dni zažiť. Určite sa mi vryjú hlboko medzi moje mozgové závity a budem o nich rozprávať svojim kamarátom pri každej možnej príležitosti.

Zážitok č.1

V nedeľu, 10.10. som sa ako titulovaný znalec DPMK (toto ocenenie som získal v teste na fejsbuku) postavil na zastávku autobusu číslo 12 (Andraščíková, smer Podhradová) o päť minút skôr, ako mal ísť autobus. Titul som nespomínal nadarmo, keďže ako znalec DPMK viem, že pán šofér môže prísť niekedy aj skôr, keby sa chcel stretnúť na konečnej s kolegom, aby si dali spolu cigaretku. Ja to viem, preto som prišiel skôr. Tak som tam čakal akademických 15 minút. To preto, lebo som znalec. Viem, že niekdy môže prísť pán šofér neskôr, pretože má o niečo hrubšie odkrojený chlieb so salámou a nestíha ho dojesť. Tak som si povedal, že mu dám čas. Ale on neprichádzal. Keďže vonku bolo počasie dosť nepriateľné, tak som čakal na zastávke, kým neprišiel milý ujo z Kositu, ktorý vysypoval smetné koše pri zastávkach. Ten ma potom odniesol až na zastávku Hraničná, kde pravidelne vystupujem. S milým ujom z Kositu sme sa za ten krátky čas príjemne zblížili na našli sme spoločnú tému, ktorá sa týkala, neuveríte, DPMK. Bol to veľmi plodný rozhovor, ktorý tu ale nebudem reprodukovať, keďže by to nebolo veľmi vhodné.

DPMK, týmto Vám patrí veľké ĎAKUJEM za môj zážitok č.1.

Zážitok č.2

Dnes, t.j. streda 13.10 sa situácia opakovala. Opať som na inkriminovanú zastávku prišiel skôr a opäť som dal ujovi šoférovi akademických 15 minút. Predpokladám, že ujo šofér asi nenavštevoval žiadnu akademickú pôdu, ale už aj slušnosť hovorí, že meškať 15 minút je prinajmenšom nezdvorilé. Tobôž, ak na Vás dotyčný už netrpezlivo čaká. Chcel som teda zistiť, čo sa stalo s ujom šoférom. S dobrými úmyslami som zavolal na dispečing DPMK. Tam mi ujo za 3 minúty hovoru nebol schopný povedať, kde je môj autobus. Skúsil som mu nesmelo poradiť GPS, ktoré za veľké peniaze nás, daňových poplatníkov pred pár rokmi namontovali do každého autobusu. Ujo sa ma milo opýtal, že v ktorom roku žijem. Ja som mu na to povedal, že v roku 2009, presnejšie v dobe satelitov, internetu, GPS systémov a pripomenul som mu, že človek bol na Mesiaci pred 40 rokmi. Ale to mi pomohlo asi tak, ako hladému pomôže srací papier. Tak som sa rozhodol, že pôjdem domov pešo. Neviem, či ste si to všimli, ale dnes večer bolo v Košiciach počasie takmer nezlučiteľné so životom. Ja som sa predsa vybral na 25 minútovú prechádzku oproti tomu povestnému VKV (Vyje...ý Košický Vietor). Výsledok je ten, že teraz je takmer 22:00 a ja už mám za sebou horúcu sprchu, vatu v ušiach, horúce mlieko s medom a špeciálne kvôli tejto príležitosti som si v izbe prikúril na 24 stupňov a svoj tenký paplón som vymenil za hrubú perinu.

DPMK, týmto Vám patrí veľké ĎAKUJEM za zážitok č. 2 a za to, že môžem už o 22:00 ležať v posteli pod hrubou perinou.