nedeľa 14. apríla 2013

Odkaz Geokešerom

Vždy mi bolo jasné, že nie som žiaden počítačový odborník. Celkom mi to vyhovovalo, pretože ma nikdy nikto nevolal preinštalovať windows. Vždy som bol na tom ale tak, že pomoc druhých som potreboval, až keď bolo veľmi zle. Stále som si nejako vedel poradiť. Nájsť user friendly program, poprípade sa na všetko vykašľať. 

Včera som sa rozhodol, že keďže konečne prišla jar je čas spojazniť GPSko, aby som sa mohol opäť venovať geocachingu. Slovenská stránka geocachingu nefunguje. Neviem prečo. Medzinárodná ide, ale kešky, ktoré si do GPSka importujem nie sú tak kvalitne spracované a nemajú toľko informácií ako tie, zo slovenskej stránky. 

A najväčší problém je ten, že v GPSku nemám mapy. Neviem kde zmizli, nemám ich. A skúste nájsť niekde uprostred lesa malú krabičku bez mapy... celkom sa potrápite. Problém som sa rozhodol riešiť novými mapami. Dostal som sa k overenému linku, kde si môžem zadarmo stiahnúť mapy do svojho zariadenia. Stiahol som, nainštaloval, nešli. Spravil som to s druhou mapu, nešla. Myslel som, že mám chybu v pamäťovej karte, tak som ju vymenil. Opäť ten istý problém. Tak som mapy inštaloval rovno do pamäte GPSka. Opäť neúspešne. Potom som sa nejako preklikal k tomu, že ako si tie mapy môžem v GPSku spojazdniť. Úprimne, nerozumiem tomu. Vôbec. Viem, že mám GPS pripojiť k PC a nainštalovať niekoľko programov, aby to išlo... 

Podobný problém mám aj s keškami. Keď si chcem nahodiť viacero kešiek do GPSka, tak to nejde. Potrebujem ich tam dávať po jednej, čo ale zaberá veľa času. Na to, aby som si tam mohol dať všetky kešky, potrebujem program. Ten som aj mal. Hodinu. Nerozumel som mu, pretože nie som žiaden informatik vyštudovaný na MIT, alebo hacker. Som bežný užívateľ GPSka, ktorý chce robiť geocaching, ale stále mu niekto hádže pod nohy polená. Nerozumiem tomu prečo. 

To prečo musíme robiť všetko opačne? Komplikovane? Nech mi nikto nehovorí, že je problém vytvoriť funkčný program, ktorý spraví to, že akonáhle si pripojím GPSko k PC a k stránke geocaching, tak mi vybehne okienko, kde sa ma opýta či chcem aktualizovať všetky kešky na Slovensku, alebo len vybratú oblasť (rozdeliť to napríklad do okresov alebo krajov) ja si niečo vyberiem, stlačím čudel a kešky sa mi aktualizujú, nové sa mi zobrazia, staré deaktivujú a bude po probléme. Načo vymýšľať programy, ktoré mi vyrátajú koľko ml potu som vypotil pri hľadaní kešky? Prečo to nejde jednoducho? Prečo to musíme robiť zložito? 

Ja nerobím geocaching pre stovky štatistík, ale pre stovky zážitkov. Heslo geocachingu je, že zem je naše ihrisko. Tento rok s tým rozhodne nesúhlasím. Žiadnu kešku som neulovil,  ale strávil som zopár hodín za PC dávaním odkopy GPSka a kešiek. Namiesto toho, aby som bol vonku. Je naším ihriskom Zem alebo PC? 

piatok 5. apríla 2013

Zimná Fatra alebo Výprava Kančenčonga

S Lukášom sme sa opäť raz vybrali na turistiku. Zimnú. Do krásnej Veľkej Fatry. Obnášalo to isté patálie a more zážitkov. A opäť raz to stálo za to.

Plánovanie
Pôvodne sme chceli ísť cez Necpalskú dolinu, prespať na Salaši pod Suchým vrchom a potom pokračovať na Rakytov, pozrieť chalanov, ktorý otvorili Limbu a zísť dole do doliny. Lukáš ale oznámil, že cez Necpalskú on teda nepôjde, pretože v lete tam boli samé ceduľky, že tam je zvýšený výskyt medveďov. A stretnúť v apríli vyhladovaného macka sa nám teda nechcelo. Aj keď trošku áno, ale až tak veľmi zase nie. Ja som vypustil Rakytov, pretože tam hlásili tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Keby že si mám vybrať medzi medveďom a lavínou, vyberám si medveďa. Nakoniec sme sa zhodli na trase Vyšné Revúce - Sedlo Ploská - Ploská - Chyžky - Koniarky - Salaš pod Suchým vrchom (noc) - Koniarky - Chyžky - Zelená Dolina - Vyšné Revúce. Tam nehrozili lavíny, ani medvede, nič... aj keď stopy medveďa sme videli.

Otlaky
Šľapeme do sedla Ploskej. Sme niekde nad Vyšnými Revúcimi, vidím, že s Lukim je zle. Zobral si bratove nové topánky, pretože myslel, že tie jeho staré to už nezvládnu. Zastavujeme na salaši pri chodníku. Niečo vypijeme, zjeme, pokecáme. Lukáš si zo zaťatými zubami dáva dole topánku. Na päte ma otlak veľkosti polievkovej lyžice. Je to zlé. Durhá päta vyzerá podobne, aj keď zatiaľ nie až tak vážne. Riešime to oblepením piet a dvojponožkovou technikou, ktorá sa mi osvedčila počas hrebeňovky Nízkych Tatier. Nie sme ani v štvrtine cesty a Luki má dve obrovské otlaky na pätách, pričom nie sme ani v sedle Ploskej, čakal nás výstup na Ploskú, potom hore na Koniarky a potrebovali sme sa dotrepať na salaš. Nezávidel som mu to teda. Ale ako starý horal mal veľmi dobre vedieť, že nové boty sa na takéto podniky proste nehodia.

Energia
Chýbajú nám posledné desiatky metrov, aby sme sa dostali na zlomový bod. Na Ploskú. Z nej to už ide. Šľapem za Lukášom. On je v predu, aby udával tempo vzhľadom na jeho stav. Som pol metra za ním, všade naokolo neuveriteľná hmla a silný vietor. Pozerám len na Lukiho stopy v snehu a cítim, ako mi dochádzajú sily, strácam dych, ruky a nohy sa mi začínajú triasť. Vo vrecku ma tlačí balíček s cukríkmi z hroznového cukru. Pri drevenej tyči zastavujem, vyberám balíček. Chrúmem jeden cukrík za druhým a cítim, ako do mňa prúdi energia. Popri chrúmaní si čítam obal. Odporučená denná dávka sú 2 pastilky denne. Pri desiatej som prestal jesť. Bolo mi super. Telo chce niekedy viac, ako odporúčajú odborníci z EÚ.

Oheň a drevo
Konečne sme dosiahli cieľ dnešnej cesty. Salaš pod Suchým vrchom. Našli sme ho úplne bez problémov, ako keby ma riadila nejaká sila, že som presne vedel, medzi ktorými stromami mám odbočiť, aby sme k nemu došli. Chodník totiž nebolo vidno, keďže všetko bolo úplne zasnežené a palice sú len na hlavnom hrebeni, odbočka na salaš nie je vykolíkovaná. Dnu boli príjemné tri stupne. Pod nulou. Drevo takmer žiadne. Cez dvere fučal vietor zo sedielka pod Suchým vrchom. Ku komfortu neprispievala ani myš chytená do pasce. Tak sme zhodili ruksaky a zničení sme sa pobrali do lesa pre drevo. Našli sme zopár halúziek a konárov. Ďakujem Štyrom Nitom, že tam nechali pílku, zachránila nás. Lenže po piatich hodinách kúrenia dreva nebolo a v salaši boli 4 stupne. Nad nulou. Tak sme rýchlo prehodnocovali situáciu. Ideme na Borišov? Do tepla, kde nám dajú horúcu polievku, čaj, čo len budeme chcieť. Cesta by trvala s naším spomaleným tempom hodinku a pol. Na Borišov by sme došli okolo deviatej, pol desiatej. Neriskovali sme, namiesto toho sme išli pre ďalšie drevo. To mokré sme dali sušiť na pec, aby rýchlejšie horelo. Keď sme došli na salaš, drevo na peci parádne dymilo  Byť o polhodinku dlhšie na dreve, tak by asi zhorel celý salaš. Uvedomili sme si, aký sme blbci. Pekne sme tam ten dym vyvetrali a ťažko získané teplo ušlo von tými netesniacimi dverami. Našťastie dreva sme už mali dosť, tak sme mohli prikladať. V noci sme mali už takmer 10 stupňov. Potom nám oheň vyhasol a ja som ho v polospánku nedokázal nanovo rozložiť, tak som sa na to vykašľal. Ráno sme zo spacákov vyliezali do štyroch stupňov. Dreva nám ostalo toľko, že tí čo prídu po nás nás budú velebiť.

Tekutiny
Na salaši nebol oheň a bola zima. Tak sme to riešili výbornou pálenokou s horcom. Po naložení ohňa, takmer podpálenia salaša a nazbierania dreva, sme si čo-to hrkli. Keď už bolo všetko pripravené. spravili sme si čaj. Vodu sme mali z roztopeného snehu, ktorý bol v záveji pred chatou. Smiali sme sa, aby tá voda nebola žltá. Nebola. Bola trošku do hneda a plával v nej nejaký bordel. Robili sme mätový čaj. Luki mi z Nemecka doniesol ako darček malinový likér, tak aj ten skončil v tom čaji. Bordel vo vode nám nevadil. Pri piatich stupňoch na chate, opretý o piecku sme si vychutnávali najlepší čaj našich životov.

Jedlo
Lyofilizované potraviny, kde vám stačí naliať horúcu vodu a za pár minút máte plnohodnotné jedlo nie je nič pre nás. Rovnako ako sušené mäso, kozervy a podobné veci. Na večeru sme si vymysleli opraženú slaninku s cibuľou a klobáskou. Slaninka a klobása boli domáce veľkonočné produkty, veľmi sme sa na to tešili. Keď som vybalil slaninu, zamrazilo ma. Z jednej strany bola celá oplesnetá. Opatrne som sa Lukiho opýtal, či mu to bude prekážať, a či v tom ako lekár vidí nejaký problém. Jeho odpoveď bola jasná a stručná. "To še spraži toto..." Do minúty bola slaninka na panvici a do 15 minút sme ju už zapíjali horcovicou a čajom.

Kreativita
Toľko som v sebe ešte večer mal, že som nechal na šparhete veľa snehu, aby bolo dosť tekutín, veď piť sa predsa musí. Akonáhle voda vrela, spravil som takmer 2 litre mätového čaju. Cez noc oheň vyhasol, ráno sme v štyroch stupňoch chceli aspoň niečo teplé dostať do žalúdka. Náš čaj bol ale asi taký teplý ako okolité prostredie (fyziku neodrbeš) a tak sme to potrebovali nejako vyriešiť. pri peci boli šamotové tehly, na nich sme dali čajník, pod čajník čajové sviečky a po polhodine čakanie sme sa dopracovali aspoň k tomu, že čaj bol vlažný. Zvyšok sme vyliali do Lukiho termosky, pri zostupe nám padne vhod.

Ranná potreba
Neviem ako vy, ale ja zvyknem mať po výdatných raňajkách a rannej cigaretke neodolateľnú chuť ísť si sadnúť na miesto, kde aj kráľ chodí sám. Latrínka pri chate bola. Síce nie podľa môjho gusta, ale vtedy som to vôbec neriešil. Vbehol som dnu ako splašený tiger. Miesto na sedenie zasnežené dvadsiatimi centimetrami nafúkaného snehu. Rýchlo ho holou rukou odhadzujem. Kruhový otvor bol dokonale uzavretý presne zapadajúcim kusom dreva na ktorom boli klincami pribité dosky, aby sa to dalo dvihnúť a v pohodlí vykonať to, na čo tam človek prišiel. Lenže ja som narazil na problém. Celé to bolo komplet primrznuté. Nepomohli ani silné kopance, proste nič. Na posratého aj budár spadne, hovoríme na východe. Od nervov a nemohúcnosti som mal slzy v očiach. Vonku som sa bál ísť. Bola veľká zima, plno snehu a fúkal šialený vietor. Rozhodol som sa, že to skúsim nejako vydržať a keď bude situácia neúnosná, tak za nejakým stromom nájdem záveterné miesto a tam si to vyložím. Vydržal som. V Ružomberku v Hypernove neďaleko stanice sú úplne bezkonkurenčné záchody.

Turistické tempo
Klesáme z Chyžiek po žltej smerom do Zelenej doliny a z nej do Vyšných Revúc. Malo by nám to trvať 2 hodinky, tak ukazuje ceduľka. Rátali sme s tým, že u nás to bude trošku dlhšie, pretože Luki mal tie otlaky. A zvykneme všade stáť, oddychovať, obzerať si veci, porozprávať sa, dať si cigaretku, niečo zjesť, vypiť... Robíme to hlavne, keď schádzame z hôr do doliny. Cítime, že ďalšie dobrodružstvo sa končí a takto umelo si ešte predlžujeme pobyt v horách. Dvojhodinovú trasu sme práve preto išli takmer štyri a pol hodiny. Ale bolo nám to jedno. Za každou zákrutou bolo niečo naozaj pekné a zaujímavé, tak prečo si to neužiť ešte.