Orient express

Ak si myslíte, že tento článok bude o tom vlaku, ste na veľkom omyle:)

Náhodou som pri surfovaní objavil jednu kapelu. Volajú sa Orient express a hrajú taký rozhádzaný maximálne undergroundový folk. Hudbne to sú veľmi vyzretí hudobníci. Majú úžasný rytmus, ktorý vedia aj udržať, krásnu harmoniku, dobré hlasy, ktoré aj vedia ovládať. A super texty. Blavák ich síce podľa mňa nemá šancu pochopiť, ale pre východniara to môže byť hudobný vrchol doznievajúcej zimy.

Kapela sa skladá z dvoch hudobníkov. Andrej Zeher, ten hrá na akordeón a spieva. Druhým, nemenej dôležitým členom, je upír Jožko, zvaný aj Cathreen. Ten taktiež spieva, ale jeho hlavnou úlohou je rytmus. A to je veľká prednosť celej kapely.

Keď sa spomenú slová ako kapela, hudba, rytmus... každému okamžite napadnú bicie. Ale nie v tomto prípade. Jožko totiž síce paličky aj má, ale bubny, činely a celé bicie mu nahrádza to, čo má práve pri sebe. Keď je to stôl, stolička a dve hrnce rôznej veľkosti, koncert sa môže začať. Čudovali by ste sa, ale zneje to zaujímavo a mne sa to páči:)

Kamarátka mi povedala, že jej sa to nie veľmi páči a ja som jej napísal, že mne sa páčia preto, lebo nehrajú to, čo každý. Že sa neštylizujú do niečoho, čím nie sú. A oni nie sú No Name, Desmod, Zóna A, ani nič iné. Oni sú Orient Express a to, čo hrajú a ako to hrajú ich oddeľuje od každého na svete. Môžu byť na seba hrdí. Právom.

Tu si môžete vypočuť ich tvorbu a stiahnuť si aj nejaké štyri piesne. Ja som už písal producentovi Valmovi mail, tak možno sa aj dočkám odpovede a možno aj ich jediného zatiaľ nahratého albumu, Falciký klam.

Chiki liki tu-a - Dvojkilometrový jeleň

Práve som sa vrátil z chaty a mám za sebou neuveriteľný víkend. O ňom ale zajtra, dnes nie som schopný fungovať. Ale aby bol aspoň nejaký článok, vyťahujem z konceptov pokus o recenziu posledného albumu Chiki liki tu-a. Príjemné čítanie.

Zisťujem, že je viac ako náročné písať o albume, ktorý má 4 roky ako o novinke. Ale vlastne musím uznať, že to tak je. Aspoň z mojej strany. Ináč sa za to veľmi hanbím, že ja, človek, ktorý je na každom koncerte tejto kapely v Košiciach a ktorý sa považuje za ich veľkého poslucháča len pred nedávnom objavil čaro ich posledného albumu. Apoň, že som ho objavil nie? :)

K tejto vecičke som sa dostal niekedy v polke júna roku 2oo8. Peťkan mala promócie a tak som jej okrem iného podaroval tento album, aby začala počúvať normálnu hudbu. V tom čase som si ho tak narýchlo prebehol a zaujala ma len jedna pieseň, tak som ho vôbec neriešil. Teraz som si ho hodil do prehrávača a započúval som sa do jeho ľúbezných alternatívnych melódii. A výsledok? Viac ako jedinečný.

Ani pri tomto albume bratia Višňovský a Ľubo Petruška nestratili nič zo svojích kvalít, Práve naopak, vyzereli ako to najlepšie francúzske víno. Jednotlivé songy sú čisté, jasné. Páči sa mi, že už tak nemiešajú do jednej pesničky všetko, čo ich napadne pri jej tvorbe, ale že aj rozmýšľajú. Určite rozmýšľali aj pred tým, ale teraz im to ide akosi lepšie. Keď hrajú romancu, tak im to zneje perfektne romanticky, keď hrajú niečo tvrdšie, zneje to tvrdo. Sú skrátka presvedčivejší a divák im skôr zhltne ich prejav. Nezabúdajú však na svoj základný štýl hry, na to, prečo sú Chiki liki tu-a.

Texty na albume sú tak ako na iných doskách veľmi nápadité, vtipné, trefné. Neodpustili si prešovský prízvuk, čo mi ako pravovernému East side chalanovi maximálne vyhovuje. Niektoré texty majú autobiografický charakter (Harmonika), ďalšie opisujú ľudí, ktorích má málo kto rád (Ta to som ja), iné v sebe skrývajú veľkú múdrosť (Šampón).

Pod Balkónom. Toto je pre mňa pieseň s veľkým P. Táto pieseň robí tento album tým, čím je. Tak, ako album Chodte sa hrat pred vlastný vchod bol u polovice republiky poznačený skladbou Láska moja, kde si, tak tak je pre mňa poznačený tento album. Skladba je o nenaplnenej, vernej, čakajúcej a oddanej láske. Je to napísané tak krásne, milo, nežne, detsky, úprimne a vtipne, že keď som ju počul prvý krát, tak som len sedel na gauči, oči zatvorené na tvári debilný úsmev a o očí mi tiekli slzy. Ak je toto prejav dokonalosti, tak toto je dokonalá pesnička:) Tu si ju môžete pozrieť:)

V roku 2oo6 získal tento album nomináciu na Aurela za Najlepší album v žánrovej kategórií Alternatívna hudba. Aurela už ale skupina nezískala. Vyhrala to formácia Lavagance, ktorú som mal tú "česť" počuť hrať na živo. Veľmi ma sklamalo, že takí doslova chudáci vyhrali Aurela. Ich koncert bol ten najtrápnejší aký som kedy videl a o akom som počul. Doslova a do písmena.

Chalani z Chiki liki tu-a vytvorili naozaj jedinečný a vyvážený album. Už sa teším na nasledujúci a pevne verím, že sa zopakuje aj niečo ako 19. marec 2004. Vtedy odohrali Chiki liki tu-a svoj najlepší a najprestížnejší koncert, z ktorého aj fičala tá klubová nahrávka piesne Láska moja kde si...

Benjamin Button

Pred nedávnom som sa konečne dostal do kina. Plánoval som ísť na viaceré filmy, nakoniec to skončilo takmer trojhodinovým príbehom o Benjaminovi Buttonovi. Aj keď som z kina vyliezol o jedenástej večer, neľutoval som čas strávený tam. Ale poďme k filmu

.

Dej sa začína v nemocnici v New Orleans. Na smrteľnej posteli leží stará žena, Daisy. Je pri nej jej dcéra Caroline. Spolu sa zhovárajú, zatiaľ čo k nim prichádza hurikán Catrina. Caroline chce vedieť od svojej matky čo najviac vecí o jej živote, ktoré jej nestihla povedať. Daisy jej povie, aby z jej kufra vybrala hnedý denník. Caroline ho začína čítať.

Tento úvod trvá pár minút počas ktorých sa môžete v kine mrviť a uvažovať nad tým, či ste vošli do správnej kinosály. No keď trošku pouvažujete, dospejete k viacerým záverom. Ak nepouvažujete, ničto. Závery ku ktorým dospejú tí, ktorí uvažovali, Vám budú v kine predkladané a Vy sa tak ušetríte nadmerného uvažovania. Celý film je koncipovaný podobne ako Titanic, kde je zachovaný post akéhosi rozprávača, ktorý prežíva svoj život v prítomnosti. Základná dejová línia filmu, teda samotný príbeh Benjamina je najprv viac, potom menej vzdialená minulosť.

Dej nie je nijak náročný. Jedná sa o klasický koncept amerického filmu kde je trošku zábavy, veľká dávka nešťastne šťastnej lásky, romantika, smútok... Musím ale uznať, že nech sa jedná o akýkoľvek zo spomínaných prvkov, vždy bol vo filme na tom najlepšom možnom mieste. Spracovanie, strih a dejová línia teda dostávajú veľkú jednotku. Zaujímavosťou toho filmu je ale niečo celkom iné. Je to samotný Benjamin Button a jeho životný príbeh. Pýtate sa, ako je možné, že to je až také zaujímavé a čo je na tom zaujímavé? Nebudem sviňa a napíšem to:)

Je to to, že Benjamin žije presne naopak, ako všetci ľudia v jeho okolí. Každý starne, iba on mladne. Narodil sa totiž ako dieťa, tkoré malo 80 rokov. Mama po pôrode zomrela, otec sa ho vzdal. Vyrastá v akomsi domove dôchodcov a pozerá sa, ako tam všetci umierajú. Niektorý sa dokonca čudujú, že iba on vyzerá zo dňa na deň lepšie. Potom do toho príde malé dievča. Keď má Benjamin 7 rokov, ona má 5. Je krásna a pôvabná (na svoj vek, nemyslim to pedofilne:) ), on vyzerá na 73 ročného starca. Dievčatko však predsa len vycíti, že on je iný ako všetci tí starí ľudia okolo neho. A tu sí tí pozornejší všimnú, že to dievčatko sa volá Daisy. A každému je okamžite veľa vecí jasných. Ďalej už písať o deji ani nebudem, pretože to význam nemá a nechem Vás oberať o krásne zažitky z filmu.

Chcem ešte oceniť dve veci.Tou prvou je herecký výkon Brada Pitta, ktorý stelesňuje Benjamina. Fakt, klobúk dole. Pred týmto filmom, som za jeho vrchol považoval film Meet Joe Black. Ale po zhliadnutí toho plátku nemám najmenších pochýb o jeho hereckom vrchole a o jeho kvalitách. Bolo to niečo neuveriteľné ako to zahral, nečudoval by som sa minimálne nominácii na oskara, ak nie priamo soške. Ďalšou neuveriteľnou vecou boli masky. To, ako dokázali zmeniť neviemkoľkoročného Brada Pitta na 80 ročného starca bolo viac ako neuveriteľné. Veľmi sme k kine uvažovali nad tým, či takto bude Brad Pitt vyzerať, keď bude starý.

Chcem Vám všetkým vrelo poradiť, aby ste si tento film pozreli. Je sa na čo pozerať a tie tri hodinky v kine rozhodne stoja za to. Je to naozaj úžasný film. Zatiaľ je to to najlepšie čo som mal možnosť vidieť za tieto dva mesiace roka 2009. A to som tento rok videl niečo cez 20 nových alebo starších filmov, ktoré som pred tým nevidel. Uznávam, že ma tento film zobral a zhltol som všetko aj s navijákom.

Nový prezidentský kandidát???

Zoznam prezidentských kandidátov na oficiálnej listine je už nejaký ten piatok uzavretý. Všetci, okrem súdružky Dagmar Bollovej odpovedajú na otázky na stránke www.sme.sk a pripravujú si tak pôdu na úspešnú kampaň.

Takmer každý z kandidátov má svoje silné a slabé stránky a pravdu povediac, ani jeden nie je ideálny adept na post hlavy nášho štátu. Musíme sa preto riadiť zlatým pravidlom, že nehľadáme toho najideálnejšieho (z dôvodu jeho momentálnej absencie, ba možno až neexistencie), ale toho najvhodnešieho.

V tomto kontexte mi tak napadá jedine jeden "človek". Je ním pán Raťafák plachta, ktorý taktiež zahájil svoju predvolebnú kampaň. Môžme len očakávať, že za ním v skrytosti bdie jeden z prezidenstkých kandidátov, alebo si On sám chystá cestičku k prezidentskému kreslu v ďalšom období.

Pozrite si aj Vy jeho oficiálnu stránku a uvidíte, že nerozprávam len tak, ale že to myslím Úplne vážne.

Správa oživote

Neni peniz, neni lásky. Tvrdia vraj v susedných Čechách. Ja si to dovolím parafrázovať na neni témy, neni článek. Aj keď po menšom brainstormingu mi je jasné, že tých tém je až až. Ale nejako sa mi do toho nechcelo. Nemal som náladu na písanie a nebolo ani toho času nazvyš. Stále sa totiž niečo deje. A keď sa nedeje nič, tak rozmýšľam nad tým, čo a ako napíšem, ale nikdy sa mi to nepodarilo napísať. Tak ste teda prišli o popis mojich zážitkov z Orkyho narodenín, ktoré sa konali na chate v Zádielskej doline. Rovnako ste prišli o recenziu na Pokoj v duši, album od Chiki liki Dvojkilometrový jeleň, o mojej úvahe nad tým, prečo sa Smeru tak darí a prečo je Fico taký divný, ďalej ste prišli o to, že koho by ste mali voliť ako prezidenta SR. Je toho vlastne veľa čo som chcel napísať a nenapísal som. A keď chcem začať písať, tak sa musím nejako prinútiť. A jediný spôsob, ktorý mi napadá je ten, že Vám sľúbim, čo budem písať:)

Takže najbližší článok bude o filme Benjamin Button, pretože tento film si určite zaslúži, aby bol u mňa na blogu. Nevyhnem sa ani už spomínaným prezidentským voľbám a Dvojkilometrovému jeleňovi. A keď tak nad tým uvažujem, skúsim napísať niečo o filme. Tak všeobecne skúsim rozvinúť tému, prečo na tie filmy vlastne chodíme a čo z toho v konečnom dôsledku máme. A určite napíšem článok o koncerte HT, ktorý bude v piatok v jednom z najkultovejších košických klubov, v samotnom Koloseu.

Plány sú teda stanovené, hor sa do získavania nových zážitkov, tém, úvah a hlavne do písania a blogovania! :)