Už pred voľbami 2012 kolovala po Facebooku fotka Benjamina Franklina s jeho svetoznámym výrokom, že na tomto svete sú len dve istoty - dane a smrť. Fico vyhral voľby sloganom, že ľudia si tie istoty naozaj zaslúžia. Na základe toho prípadu môžme vidieť, čo si Fico o svojich voličoch myslí.
Bolo jasné, že rovná daň, ako ju poznáme doteraz bude príchodom Červených khmérov prekopaná od základov. Bohužiaľ, vyzerá to tak, že to pravda aj bude. Naposledy, keď sa táto téma otvárala, tak nás od toho zachránil milovaný pravicový zlepenec. Teraz je ale všetko v rukách Jeho, pretože Kažimír, ktorý ani nevie o čom sú grafy, sami uznáte, ako minister financií za veľa nestojí. Takže naším koaličným poslancom ešte ani nezaschol štempeľ v poslaneckej knižke, už si otvárajú ústa o daniach. Vec veru komplikovaná, mnohí tomu samozrejme nerozumejú. Tak sa na to trošku pozrime.
Fico potrebuje za veľmi krátke obdobie ušetriť veľmi veľa peňazí(konkrétne 1,5 miliardy €) . Tie musí ale získať ináč, ako obligátnym zvýšením DPH o jedno, poprípade viac percent, pretože sa zaprisahal všade, kde sa len dalo, že prijímať úsporné opatrenie zvyšovaním DPH sa odrazí na najchudobnejších vrstvách spoločnosti a on toto veru nedopustí, poprípade, že usporiť 1,5mld sa dá aj bez zvyšovania DPH. Takže namiesto DPH sa zrejme budú zvyšovať iné dane. Najprv sa šepkalo, teraz sa už verejne hovorí o zvýšení dani z príjmu na 21 percent, alebo zavedení progresívneho zdaňovania (o ktorom som písal pred dvoma rokmi TU) a dokonca sa hovorí aj o vkladoch v bankách.
Zdanenie miezd na úrovni 21% do mzdy 2750€ a tie vyššie zdaňovať sumou 25% je podľa viacerých odborníkov nie správne riešenie. Odborníci vyrátali, že táto forma zdanenia by mohla do rozpočtu priniesť nejakých 400 miliónov €, ak pôjde všetko tak, ako má. Tých chudobnejších to bude stáť nejakých 8€ mesačne a tých s vyššími prijímamy to výjde na niekoľko desiatok EUR mesačne. Nevýhodou celého toho systému je, že keď sa tí bohatí naštvú, tak si svoje zárobky vymyslia ináč. Nechajú si ich vyplácať ako odmenu z dividend (tá sa nezdaňuje), prejdu so všetkým do daňových rajov a podobne. Tí chudobnejší budú mať ešte údajne vyššiu odpočítateľnú položku na dani, a tak niečo ušetria. Ale tak či tak, všetko si nakoniec odnesie stredná vrstva obyvateľov. Ktorý nemajú možnosť pracovať so svojou mzdou, alebo nevedia ako. Optimálne riešenie by bolo plošne zvýšiť rovnú sadzbu dane z príjmov a pre najnižšie príjmové skupiny zvýšiť počet odpočítateľných položiek. Tak by chudobní v konečnom dôsledku vyššie dane neplatili a tí bohatší by si povedali, že to jedno, dve percentá naviac prežijú. Tento systém ma ďalšiu nevýhodu v tom, že tých, čo na sebe pracovali, ktorý často po nociach, dňoch makali, aby sa raz mali dobre ide Fico vytrestať na daniach...
Tu mi príde logické spomenúť možnosť degresívneho, alebo ináč regresívneho zdanenia. Je to teoretická platforma daňového systému, ktorá bola uplatnená v praxi v nejakej časti Švajčiarska v rokoch 2006-2007, kým švajčiarskí komunisti nepodali žiadosť na ústavný súd a ten im vyhovel. Ale podľa mňa, je to ten najlepší systém zdaňovania. Degresívne, teda klesajúce zdanenie je o tom, že čím ma človek vyššie príjmy, tým platí nižšie dane. Je to hodne motivujúci systém pre ľudí. Zároveň sa zvyšuje efektivita pri vyberaní daní, pretože pri progresívnych modeloch sa každý snaží ukryť svoje zárobky, kdežto pri degresívnom zdanení sa ich každý snaží legalizovať, aby sa mu znížila sadzba dane. Tento systém ľudí naozaj motivuje a tak by sa Ficovi splnil sen a každý na Slovensku by bol možno raz milionár. A aj napriek tomu, že by sme platili naozaj minimálne dane, do štátnej pokladne by prúdilo veľa eúr. Tu je potrebné napísať to, že zákon degresívnu daň umožňuje, dokonca ju máme zavedenú aj my, aj keď je o tom každý ticho. Je to napríklad na benzíne, cigaretách, alkohole. Daň z týchto komodít je vyššia ako daň z príjmu a teda tvorí väčšie percento spotreby u chudobných, ako u bohatých, (teda človek s nižším príjmom minie na tieto veci napr. 10% zo svojho príjmu, naopak bohatý človek minie len 2%) tým pádom viac dopadá na nižšie vrstvy.
Najnovšia perla sa ale objavila v médiách pred pár hodinami. Fico sa chystá zaviesť bankovú daň. Táto daň je v tom, že banky odvedú tento rok na štátne účty 25 miliónov eur a budúci rok to bude rovno 100 miliónov. A aby toho náhodou nebolo málo, tak Fico si od nich ešte zoberie 50 miliónov tento rok. A čo spravia banky, keď im niekto siahne na zisk? Zisk ináč rádovo v stovkách miliónov eur, ktorý požadujú majitelia? No aby im zisk neklesol, tak samozrejme, že zvýšené náklady prenesú pekne cent po centíku na klientov banky. Stúpnu poplatky za vedenie účtu, za finančné transakcie... Zároveň banka nemá problém presunúť niektoré operácie do zahraničia, čím sa vyhnú plateniu tejto dane. A tí majetnejší si pekne povyberajú svoje peniaze a pôjdu aj s nimi tam, kde im dajú lepšie podmienky. Pretože 1% z 10€ nebolí tak, ako 1% z 10 000€. V konečnom dôsledku sa opäť stane to, že tí, ktorí to podľa Fica budú platiť, tak to platiť nebudú. Budú to v konečnom dôsledku platiť jeho voliči. Ktorý si myslia, že je spasiteľ presne tak, ako si to pred 15 rokmi mysleli o Mečiarovi. Pred nejakým časom som čítal na nejakej diskusii príspevok o tom, ako sa nejaké média po voľbách pýtali nejakej babky, že koho volila.Fica. Prečo? Pretože tak budú platy vysoké a ceny nízke... a chudák pani, že si určite doteraz v jednoizbovom bytíku niekde v petržalke chlípe studenú kávu, štopká ponožky a nedočkavo pozerá na 25 ročnej telke správy, že kedy to už konečne bude lepšie... No milá pani, máte môj obdiv....
streda 23. mája 2012
pondelok 21. mája 2012
Širokorozchodná
Širokorozchodná trať je trať používaná v Ázii a na Ukrajine. Tá naša koľajová trať má šírku 1435mm a širokorozchodná má šírku 1520mm. Širokorozchodnú máme aj my, Slováci. Jedna ide z Ukrajinského Čopu na prekladisko do Čiernej nad Tisou a tá ďalšia trasa ide z Užhorodu do Hanisky pri Košiciach. Táto koľaj je určená na prepravu rudy a iných materiálov do hutníckeho závodu US Steel Košice.Róbert Fico sa už pred nejakým časom nechal počuť, že širokorozchodná je potrebná a že ju naozaj musíme začať stavať. Ak ju nezačneme stavať my, začnú ju robiť Maďari a my prídeme o prachy. Toto je jediný rozumný argument, použitý Ficom a inými politikmi, s ktorým som sa stretol. Fear of lost. Strach zo straty. Táto technika sa využíva pri predajoch a prezentáciách rôznych tovarov. Ak to nekúpiš, nespravíš, budeš veľmi ľutovať. Ak nebudeme mať širokorozchodnú, prídeme o pracovné miesta a peniaze z tranzitu.
Premiér a iní asi ale nečítali pár štúdii a určite dám ruku do ohňa za to, že nikto sa ani náhodou neopovážil pozrieť na stránku Patentového úradu SR. Sú tam zaujímavé veci.
Naša nákladná železničná preprava sa nevyužíva ani na 40%. Cargo, ako prepravca je stratové, zamestnancov si ale držať musí, keď nie pre tých 40%, aspoň pre Fica a spol. Prepúšťať je predsa zlé. Ísť do stavby rozsahov širokorozchodnej trate a tú svoju nákladnú nemať využitú ani na polovicu je minimálne trestuhodné. A že vraj šetríme. Najprv nech je na 100% vyťažené Cargo, potom sa môžme baviť o ďalšej železnici.
Ďalšia vec sú peniaze. Fico čisto keynesovským riešením stavania infraštruktúry ide pomôcť získaniu pracovných miest a dospieť tak k hospodárskemu rastu. Celý ten systém je naozaj dobrý. Budú peniaze, budú sa stavať cesty, ľudia budú mať výplatu, budú si viac kupovať, takže ide DPH, zamestnávateľské odvody... Paráda. Ale presne takto sa k tomu postavili aj Gréci, keď pred pár rokmi z fondov EÚ, robili aténske metro. Španieli majú krásne a rýchle vlaky AVE. A kde sú? (Španieli, nie vlaky) Ale to len tak na okraj.
Štúdia, ktorá bola robená hovorí o tom, že širokorozchodná má predpoklad priniesť časom až 11 000 pracovných miest. Tá formulácia, má predpoklad priniesť časom... kedy to bude? A bude to? Bude to tých 11000? A nebude to náhodou v nejakom riadiacom centre vo Viedni, kde sa má širokorozchodná končiť prekladiskom, kde bude zamestnaných ďalších X veľa ľudí? veď to, že po koľajnici, na ktorej nebudú žiadne výhybky ani nič prejde vlak nepotrebuje kontrolovať od Ukrajinských hraníc po Viedeň jeden príslušník modrej armády za druhým. Vlaky pôjdu aj bez nich. Takže tu je veľká obava z toho, že veľa pracovných miest bude obsadených vo Viedni a nie u nás, teda zamestnanosť nám širokorozchodná riešiť nebude. Rovnako nám neporieši ani peniaze. 6,3 miliardy EUR na jej výstavbu je trošku veľa. Aj keby že sme rátali s tým, že nákladná doprava z Ruska do Viedne rapídne stúpne preto, lebo tam bude širokorozchodná. tak návratnosť investície nie je zaručená ani o 40 rokov po výstavbe. Žiadna výhra podľa mňa. Nehovoriac o tom, že výstavbou širokorozchodnej do Viedne sa v danom regióne zvýši vplyv Ruska. A ten, kto tvrdí opak je buď blbec, alebo do toho vôbec nevidí.
Takže je tu projekt, ktorý prinesie veľa pracovných miest vo Viedni a menej na Slovensku. Je tu projekt, ktorého rentabilita je taká nízka, že je vôbec otázne, či sa oplatí investovať čas len do jeho čítania. Nadnárodné záujmy sú ale nadnárodné záujmy, a keď nechceme, aby bola okolo nás okľuka, mali by sme nad tým porozmýšľať, ako dostať nákladnú dopravu na Slovensko a neplatiť 6,3 mld EUR za niečo, na čom možno nebudú zarábať ani naše deti.
Je jeden patent, ktorému ja vôbec nerozumiem, lebo nie som technik, ale podľa toho, čo tam autor píše, tak po nejakých zmenách, ktoré určite nestoja 6,3mld EUR bude možné, aby vlaky zo širokorozchodnými kolesami jazdili po normálnych koľajových tratiach. Patent si môžete pozrieť TU. Takže za menej peňazí, budeme mať zároveň širokorozchodnú na Slovensku a rovno bude aj využité nákladné koľajisko. A peniaze ušetrené na stavbe širokorozchodnej môžu ísť do nízkonákladových bytov pre mladé rodiny, do zlepšenia životného prostredia, alebo agroturizmu... je veľa rozumných vecí, do ktorých sa dá investovať. Sme veľmi šikovný národ a keby sme čo len trošku viac mysleli na svoje okolie, tak tu máme druhé Švajčiarsko.
streda 16. mája 2012
V kocke
Tento článok zhrnie zopár vecí, ktoré ma zaujali za posledných pár dní, týždňov, rozpoviem Vám aj jeden príbeh.
Určite ste si všimli fotku k článku. Sú to elektronické cigarety, ktoré od nedele fajčím namiesto bežných. Cítim sa naozaj perfektne, aj keď som trošku unavený, ale neviem, či to môžem pripisovať tomu. Vôbec nemám chuť na normálnu cigaretu, dokonca mi začali nenormálne smrdieť. A tieto elektronické fajčím menej, ako som fajčil normálne cigarety. Stačí mi z nej potiahnuť pár krát a mám dosť. Držte palce, aby som v tom vydržal a nakoniec úplne prestal fajčiť :)
Každý z Vás asi čítal o tom, ako získal Richter titul Bc. Ak nevieš, tému bakalárskej práce, pomôže ti minister práce:). Treba si ale uvedomiť, že pán minister v tomto jednoznačne nie je sám. Zoberme si rumunského ministra školstva Ioana Manga, ktorý prežíva to isté, ako pán Richter. S tou výnimkou, že on si takto prilepšil o titul Profesor a je veľký predpoklad, že aj tituly získané pred tým boli podvodné. Treba ale uznať, ze mu na to prísť museli. Prácu Izraelského vedca Eliho Bihamu skopíroval odslova, doslova, aj so všetkými chybami. Premiér Victor Ponta ho po pár dňoch v urade odvolal. A načo spomínať ďalekých Rumunov? Stačí pár kilometrov nižšie, do susedného Maďarska. Sám preziden Pál Schmitt bol obvinený z toho istého. Po tlaku verejnosti odstúpil, aj keď si chybu ani poriadne nepriznal. Podľa toho, čo o ňom písali médiá sa tomu vlastne ani nečudujem. Alebo Nemecko. Tam sa škandál prevalil na ministrovi obrany, mladom a perspektívnom politikovi Karl-Theodorovi zu Guttenbergovi. Ten pre škandál so svojou dizertačnou prácou odstúpil s úradu. Nejaká podobnosť? Podvodníci sú na celom svete. To je jasné. Ale na celom svete, keď sa prevalí ich svinstvo, tak odídu dobrovoľne, pod tlakom nadriadeného, alebo pod tlakom verejnosti... Tak neviem, čo ten Richter ešte robí v ministerskom kresle????
Predstavte si, že ste český exminister, stredočeský hajtman a poslanec. Niekto Vám dá fľašku vína. No tak budete to preverovať? Jasné že nie, ako úplatok sa fľaška vína nepovažuje, je to skôr prejav dobroprajnosti. Zrejme to si myslel už vyššie spomínaný pán Rath. Keď sa takto aj s fľaštičkou vracal domov. Zrazu bolo okolo neho celé komando, chudákoci Rathovi fľašku robrali, otvorili (asi chceli degustovať) ale celé komando ostalo prekvapené. Namiesto fľašky bolo v krabici od vína 7 miliónov českých korún. Toto je verzia, ktorou sa momentálne Rath oháňa. Na to, že bol v poriadnom strese, je to parádna výhovorka. Ale na to, že je to poslanec a bývalý minister, čakal som od neho niečo viac. A aby toho nebolo málo, tak pod podlahou v dome jeho blízkej spolupracovníčky sa našlo ďalších 30 miliónov. Ja fakt neviem, ako sa to mohlo stať, kde je chyba... Ale určite, a to radím aj vám, je potrebné prekontrolovať krabice od topánok, fliaš, televízorov, prekopať podlahu... možno tam aj niečo nájdete. A ako vtipne poznamenal môj kamarát Samčo na jednej zo sociálnych sietí: tu predsa došlo omylom k zámene. Rath iba dostal peňeži určené pre dakoho iného a naopak. to, že ktosi iný dostal namiesto 7 miliónov fľašu vína, to je ešte v pohode. ale si predstav toho, kto čakal na svojich 30 miliónov a namiesto toho dostal iba podlahu:(
Sarajevo bolo kedysi krásne mesto. srbi a moslimovia tam spolu nažívali v mieri a pokoji. Kým sa pár ľudí nerozhodlo, že to tak nie je správne. Jeden z nich, Ratko Mladič si dnes po takmer roku odkedy ho chytili sadol pred súdny tribunál v Hágu, kde ho budú spovedať z toho, aké svinstvá napáchal. Tu je príbeh, ktorý je viac menej všeobecne známi ako Sarajevský Rómeo a Júlia. Ja som ho pred nedávnom čítal v jednej reportáži o Sarajeve, ktorú napísal jeden z mojich obľúbených autorov, Tvrtko Vujity. Srbský chlapec Boško Brkič a moslimské dievča Admira Ismič sa do seba zaľúbili už na základnej škole. Vtedy bolo všetkým jedno, kto sa chodí modliť do akého kostola, v Bosne bol ešte mier. Sarajevo bolo mesto dvoch náboženstiev a miestny s tým nemali problém. Moslimovia oslavovali Vianoce a Veľkú Noc s katolíkmi a tí zase spolu s moslimami prečkávali ramadán a vrelím objatím ich vítali, keď sa vrátili z Mekky. Tak sa žilo v Sarajeve. Lenže potom vypukla vojna. Boško a Admira mali vtedy po 25 rokov. Keď raz boli učupený v pivnici a prečkávali nálet za náletom, Boškov otec oznámil, že už tu nemôžu ostať. Na Sarajevo vtedy mierilo 120 mínometov, 260 tankov, stovky odpaľovacích rámp a protitankových pestí. A všetky strieľali. Utiecť sa pri troške šťastia dalo. Srbi srbov privítali radi, rovnako to bolo aj s bosniakmi. Síce to stálo veľa peňazí a nebolo to zaručene bezpečne, ale to nie je vo vojne nikdy nič. Boško sa nakoniec rozhodol ostať s Admirou a jej rodičmi. Nedokázal opustiť svoje milované mesto, tak, ako nedokázal opustiť svoju milovanú ženu. Jeho rodičom sa podarilo prejsť na srbskú stranu za značné peniaze. Dostali sa do bezpečia. Počase sa situácia v moslimskej časti Sarajeva zhoršovala a Boško sa cítil veľmi ohrozený. Po dlhom uvažovaní sa s Admirou rozhodli, že spolu prejdú na srbskú stranu, kde to bude pre nich bezpečnejšie. Jediná možnosť, ktorá vtedy existovala na bezpečný prechod bol most Vrbanija nad riekou Miliacka. Za veľké peniaze sa im podarilo podplatiť stráže na oboch stranách mosta. Ráno, na brieždení prišli obaja pred most. Vojak im oznámil, že na druhej strane ich už čakajú, ale že si musia dávať veľký pozor. Jediný, kto im môže ublížiť su ostreľovači, na ktorých nemá nikto dosah. Tí môžu byť niekoľo kilometrov od mosta, ale aj tak vedia na ňom trafiť zápalkovú škatuľku. Boško s Admirou na seba kývli, objali sa, dali si bozk a dali sa do behu o život. V polke mosta už Admira nevládala, bola zadychčaná, ale stále sa držali za ruky a Boško ju ťahal, aby bežali najrýchlejšie ako sa dá. Zrazu zneďaleka zarapotali výstrely. Boško padol na zem okamžite mŕtvy. Admira mala prestelenú nohu a brucho. Boli už neďaleko. Vojaci zo srbskej strany na ňu začali kričať, nech sa zachráni a priplazí sa k nim, že oni ju zachránia. Admira sa priplazila k Boškovi, objala jeho mŕtve telo a zomrela pri ňom. S ním. Ich telá ostali na moste celých 9 dní. Až potom sa ich odhodlali vojaci upratať. Admiriny rodičia si želali, aby boli obaja pochovaný v jednom hrobe. Kontaktovali Boškových rodičov, tí samozrejme súhlasili. A tak Sarajevský Rómeo a Júlia sú naveky spolu pochovaný na Sarajevskom cintoríne Lion. Pomník majú v tvare srdca.
Tento príbeh je asi jeden z najznámejších, ale je ich veľmi veľa s veľmi podobnou témou a rovnakým, alebo podobným koncom. Obliehanie Sarajeva Ratkom Mladičom trvalo takmer 1400 dní. Sarajevčania boli vyhladovaní, bez vody, tepla, elektriny. Ale mnohí prežili. A všetci, čo žijú dodnes majú strach, že sa to zopakuje. Vojnu im z hlavy nikto nikdy nedostane. A teraz je jeden z hlavných aktérov toho nešťastia pred hlavným tribunálom. Čo sa odohráva v hlavách toho nešťastia, ktoré sa dialo v Sarajeve? O Srebrenici ani nepíšem radšej...
nedeľa 6. mája 2012
Hrebeňovka Nízkych Tatier
V lete takmer pred rokom sme v zaujímavej zostave absolvovali hrebeňovku Nízkych Tatier. Trošku neštandardné časovanie trasy a veľa, neuveriteľne veľa zážitkov. Tu sa ich pokúsim zhrnúť.
Deň 1 - Košice - Poprad - Telgárt - Kráľova Hoľa
Bolo tuším 17.7.2011. Pred obedom v luxusnom čase mi z Košíc odchádzal IC vlak do Popradu. Stihol som sa dobaliť a kúpiť ešte posledný potrebný proviant na 4 dni na horách. Vlak mal hodinku meškanie, tak sme stáli v KE na stanici. V PP som sa mal stretnúť s Čičom, čo je chalan zo Serede a nikdy som ho nevidel. Tak som mu volal, čože je vo veci, že asi prídem neskôr. Nakoniec sa nám podarilo stihnúť autobus z Popradu do Telgártu. Čičo bol fajn spoločník, aj keď sme sa nikdy pred tým nevideli, bolo o čom pokecať. Do Telgártu sme dorazili niekedy poobede. Vystúpili sme s autobusu a rozmýšľali sme, čo ďalej. Už som vyťahoval mobil, aby som zavolal Lukášovi, ktorý tu už s ďalšími kamošmi mal byť. Bus sa pohol a pred bránou miestnej krčmy sa na nás škľabil Lukáš v zelenom tričku, béžovom klobúku, svetlých kraťasoch a sandáloch. V krčme bolo super, ale nie a nie sa z nej dostať. Predsa len, piť pivo a borovičku pod Kráľovou Hoľou je zážitok. Tam som sa zoznámil so zvyškom expedície. Hermo, Majco, ktorého som volal Vajco a ešte jeden chalan, na ktorého meno si ani pri najväčšej snahe nespomeniem (pracovne Jaro). Počas hrebeňovky som od neho počul len pár slov a tuším žiadnu vetu. Takže partia v podobe 6 ľudí bola pripravená. Vonku jasno, horúco.
Výstup na Kráľovu Hoľu dal zabrať. Z Telgártu hore po lese, popri potôčiku, tuším po žltej. Celý čas v lese, takmer žiadne výhľady. Keď už konečne nejaký bol, tak skutočne stál za to. Keď náš hodníček začal križovať najvyššie položenú asfaltovú cestu na Slovensku, vedúcu až na vrchol Kráľovej Hole, tak sme si všimli, že to vyzerá na búrku. Rýchlo sme sa rozhodovali, kde strávime noc. Šľapať hore po holej pláni sa nám zdal byť samovražedný nápad. Ostať spať v rúre pod cestou bolo lákavé - nezmokneme a nebude na nás pršať, ale málo miesta a je to nepohodlné. Tak sme sa rozhodli pre rozloženie stanov pod cestou na malej čistinke. Najedli sme sa, čo-to popili (Starorežní) a pobrali sme sa spať. Vonku pred stany. Všade okolo nás blesky, búrka a my sme spali nad kúskom jasnej oblohy posiatej hviezdami. Viac krát som cítim Božiu blízkosť počas tejto cesty, a tú prvú noc to bolo prvý krát.
2 deň - Kráľova Hoľa - Sedlo Priehyba
Ráno sme sa zobudili uzimený pod Kráľovou Hoľou. Dole pod nami mraky, my v jasnom,s viežom vzduchu sme si varili rannú kávu, motali si cigaretku a balili si spacáky. Cieľ dnešnej cesty sme nemali vôbec jasný. Kde dôjdeme, tam budeme spať. Myslím, že bol aj návrh, aby sme došli až na Čertovicu, ale nie som si istý.
Výšľap posledných pár desiatok výškových metrov na Kráľovu Hoľu mi dal zabrať. Hore fúkal silný vietor, ale predsa sme si dali dlhšiu pauzu na oslavu toho, že kde sa nám podarilo dostať. Spolu sme si zaspievali Na Kráľovej Holi a ja som išiel nájsť kešku, Čičo urobil 50 klikov a potom sme si vypili a pokračovali sme ďalej. Cesta ubiehala príjemne, hore na hrebeni sa išlo naozaj perfektne. Poobede sme došli do útulne Andrejcová. Ďalšia dlhšia prestávka na obed a relax. Stretli sme tam pána, cukrovkára, ktorý tam bol so svojimi synovcami alebo kým. Dve chlapčiatka. Oni už ostávali spať na Andrejcovej, my sme sa napokon rozhodli ísť ďalej. Tak sme sa vydali hore na Veľkú Vápenicu. Cesta celkom dala zabrať. Po dobrom obede s 25kg ruksakom trepať sa pomedzi kosodrevinu hore a hore a hore... Veľká Vápenica ponúka nádherné výhľady do oboch kotlín. Na výhľade sme sa takmer pri západe slnka trošku pofotili a smer Sedlo Priehyba, kde nás čakal nocľah. To nám dalo zabrať asi najviac. Cesta bola neupravená, bolo potrebné prekračovať veľké popadané stromy, kamene... Niečo vyše polhodinu strmým zrázom dole. Takmer som mal nutkanie sadnúť na zadok a šmýkať sa dole. Po toľkých nachodených kilometroch a s tým ruksakom... Ale zvládli sme to a Na Priehybe nás čakalo príjemné prostredie, potôčik, čučoriedky, neďaleko výdatný prameň, v ktorom sa dalo poľahky umyť. Tu to bola asi jedna z pamätných nocí. Založili sme si ohník, pojedli čo to zo zásob a potom sme si vybrali fľaštičku a nechali ju kolovať. Ohník horel, fľaška kolovala, jazyky sa rozväzovali a prišla klasická trampská noc. Hovorili sme si zážitky z lesov, ani sme si neuvedomili kedy a po dvoch fľašiach starorežnej sme sa dali na slivku, po nej na borovičku a zaklincovali sme to rumom. Fakt paráda. Čičo nám spieval nejaké ľudovky a my sme sa na ňom zabávali. Stany boli postavené, ale aj tak v nich nikto nespal. Ďalšia noc pod širákom.
3. deň - Sedlo Priehyba - Čertovica
Ráno sme sa zobudili príjemne oddýchnutí, okolo desiatej, okolo nás už prechádzal pán, ktorého sme stretli na Andrejcovej. My sme si práve pretierali oči. Pojedli sme a s nechuťou sme sa vyberali ďalej, navzájom sa povzbudzujúc. Hneď na rozcvičku nás čakal dlhý strmák, lebo to, čo sme včera schádzali dole do doliny sme si museli dnes šľapnúť opäť naspäť hore. Trošku s tým bol problém, ale zvládli sme to. Hore bola mesačná krajina. Celé kopce zničené kombináciou veterných pohrôm, lykožrútom a lesníkmi. Na zaplakanie. Jednoznačne toto bol najhorší deň cesty. Slnko pieklo, les sme míňali len občas. Aj napriek tomu bolo pár nádherných miest, ktoré nás povzbudili a zdvihli nám náladu. Ale určite, je tento úsek najhoršia časť celej hrebeňovky. Niekedy poobede okolo štvrtej sme došli na ďalšiu útulňu, na Ramžu. Táto sa mi naozaj páčila asi najviac. Malá chalúpka učupená na čistinke v krásnom smrekovom lese. Pred chalúpkou pár lavičiek, ohnisko, trošku raždia, neďaleko latrína (na moje veľké potešenie :) ) a asi 300m od chaty prameň. V chatke málo miesta, ale veľmi útulne, čisto. Malý krbík na prečkatie nepríjemnej daždivej noci. Tá nám ale nehrozila. Čertovica bola od Ramže pár hodín, tuším 2:15, ale nie som istý a nechce sa mi čumieť do mapy, ten kto chce, si to aj tak nájde a tento článok je moja spomienka nie presný itinerár, ktorým sa treba riaďiť:) Takže na Čertovicu nás ešte čakala chvíľka šľapania, po dni, ktorý bol psychicky naozaj veľmi náročný na šľapanie. Hlasovali sme, ja som chcel ostať, ale Čičo, Hermo a Lukáš tvrdili, že treba ísť ďalej, že kde dôjdeme, tam dôjdeme. A tak sme sa opäť vybrali šľapať. Išlo sa celkom príjemne, veď už bol takmer večer. Kým sme došli na Čertovicu parádne sme si ponadávali, ja som už pri ceste dole myslel, že mi zhoria podrážky na topánkach a prilepia sa mi na nohy, tak ma všetko bolelo. Nakoniec sa nám podarilo dobehnúť na Čertovicu. Tam sme stetli uja s cukrovkou, ktorý bol s tými dvoma chlapcami a nejaké dve češky, ktoré robili tú istú trasu ako mi, akurát, že sme sa míňali. Čašník v motoreste, ktorý sa pomaly zatváral nám na veľké prehováranie dal bryndzové halušky. Dvojitú porciu pre každého. Ľudkovia. Nikdy som toľko halušiek nezjedol tak rýchlo a s takou chuťou. Ruksak som hodil pri lavičke, vibramy som vyzul, ponožky uložil tak, aby nehrozil únik rádioaktívneho materiálu nazhromaždeného počas celého dňa šľapania. Bolo mi fakt rozprávkovo. K tomu pivo a klasicky borovička. Hermo, Vajco (Majco) a Jaro nás ráno opúšťali a nepokračovali s nami ďalej, potrebovali sme sa rozlúčiť. Dali sme si potom ešte bryndzové pirohy, ďalšie pivo a veľa borovičiek. Jedno kolo aj s češkami tuším. Ja som prvý krát v živote zjedol toľko jedla bol som tak akurátne najedený, keby sa dalo, zjem ešte niečo:) Odobrali sme sa spať, ja pod jedličku, ktorá tam rástla, chalani na kopček pár metrov odo mňa. Spalo sa naozaj rozprávkovo. Opať pod širákom, pri splne Mesiaca. Sny sa plnia....
4. deň - Čertovica - Chopok
Ráno som sa zobudil na východ Slnka. Jeho prvé lúče mi šteklili tvár vykúkajúcu zo spacáku. Po chvíľke čumenia na to, ako sa Slniečko driape pomedzi vrcholky smrekového lesa som si uvedomil, že Boh naozaj existuje. Bolo to krásne ráno. Zbehol som pod striešku chaty Horskej Služby, vybalil som si lekárničku, ošetril otlaky, dal sa do reči s češkami, ktoré tam spali a už sa balili. Kým som si spravil rannú hygienu, voda na variči zovrela a mohol som si zaliať kávu. K tomu horalka, trošku starší chlebík s paštékou a musli tyčinka. Zaťiaľ chalani vstali. Lukáš a Čičo sa rýchlo najedli, poriadne sme sa rozlúčili, nabrali si vodu a vydali sa smerom na Králičku.
Z Čertovice to opäť začínalo nepríjemne. Výšľap horena zjazdovku a potom ešte ďalej. Ale šľapalo sa mi naozaj pohodlne. Keď sme vyšli hore, bolo to ako v rozprávke. Výhľad na Chatu Milana Rastislava Štefánika, zbadali sme dokonca aj Kráľovu Hoľu. Celá cesta, ktorú sme prešli sa nám teraz rozprestrela na dlani. Bol to nádherný pohľad. Po troške chodenia po hrebeni s nádhernými výhľadmi na všetky strany sme pod nami zbadali učupenú Štefáničku. Doslova som sa rozbehol ku nej. Unavený dlhým chodením na pekúcom júlovom Slnku som sa tešil na dobre čapované pivko. To sme vedeli, že to tam je. A fakt bolo:) ale Corgoň. To ma síce netešilo, ale bol to jednoznačne najlepší Corgoň môjho života. Slniečko svietilo, pivko chutilo, vybalili sme si obed a pod Ďumbierom sme sa krásne najedli. Pokecali sme s horským nosičom a popozerali sme sa na deti, ktoré po sebe doslova pičovali celý čas a nakoniec sme zistili, že boli s nejakého kresťanského tábora. Krása:).
Po pivku a s vidinou ďalšieho na Kamennej chate pod Chopkom sa mi šľapalo fakt krásne. Slnko síce pripekalo čoraz viac, ale netrápilo ma to. Chalani sa rozhodli vyšľapnúť na Ďumbier, mne sa nechcelo, lebo som tam bol pár rokov pred tým. Tak som si tam sadol na jeden kameň a pozeral som sa naokolo, občas sa dal s niekym do reči a užíval si chvíle. Cestou na Chopok sme stretli kamzíky, ktoré sme krásne pofotili. Čičo bol nejaký nesvoj, chcel silou mocou dôjsť čím ďalej, najlepšie až na Donovaly, kde sme plánovali končiť. Ale na Kamienke sa všetko pomenilo. Čapovali Šariš. Z letnej terasy bolo vidno naozaj úplne všetko a čapovali tam Šariš. Stál síce 2€, ale bol to fakt poctivý Šariš. Chatárka oznámila, že môžme prespať. Za 10€. Na ďalšiu útulňu nemáme šancu dôjsť, lebo to trvá asi 4 hodiny, došli by sme tam okolo deviatej, desiatej večer. S Lukášom sme to odmietli. Dôvodov bolo viacero. Absolvovať 2 dni po sebe šialené šľapanie do deviatej večer, plašiť sa, uštvať sa sme naozaj nechceli. Prišli sme oddýchnuť. Veľmi nás aj lákala noc na Chopku len za 10€. A samozrejme Šariš:). Tak Čičo nám hovoril, že sme mali plán, že dôjdeme ďalej. Ja som mu povedal, že v ekonómii to je tak, že jedno zo základných pravidiel plánovania hovorí o tom, že tie plány majú byť flexibilné. Na to mi Čičo (lekár) povedal, že mu nemám rozprávať ekonomické píčoviny. Odvtedy som ho pred Lukášom volal Pičo. Nejak mi to pasovalo. Tak sme nakoniec ostali na Chopku. Dali sme si ďalšie pivo, najedli sme sa. Mňa nesmierne potešilo, že tam mali cigarety. Moje mi došli už na Čertovici a nikde tam žiadne neboli, rovnako ako na Štefáničke. A večer na Chopku s pivom a bez cigarety? Nieeee....:) S Lukášom sme sa boli prebehnúť hore na Chopok. Stretli sme tam človeka, Honzu, na ktorého nikdy nezabudnem. Okrem nás boli na chate aj nejaký česi. Tilak oblečenie, Deuter batohy, Hangwag topánky, Nikony foťáky... Kto rozumie, vie si predstaviť, kto nie, tak mali na sebe nahodené naozaj špičkové a extrémne drahé oblečenie. Boli celkom príjemný. Ale späť k Honzovi. Honza mal potrhané menčestráky, flanelku a na nej sveter. Na nohách staré vibramy s prelomenou podrážkou. Ruksak bez akéhokoľvek chrbtového systému. Najlacnejší ukrajinský model 70l ruksáku. Bol z Valašska, 4 deti, žena, 5 hektárov pôdy, ktorú si sám obrábal a v okruhu 5km od neho nikto. Potom ďalší takýto človek ako Honza. Vyrábal z dreva píšťalky. Na Chopku pri západe Slnka sme sa s ním o tom bavili. Vyžaroval z neho absolútny pokoj. Pokora. Šťastie. My sme sa pred hrebeňovkou chystali, zháňali veci, tí česi mali na sebe len ponožky v takej cene ako on mal všetko, čo mal na sebe. A neviem prečo, ale veľmi som mu závidel. Zrazu z ruksaka vytiahol starú, mierne špinavú detskú plienku. Jemne ju rozvinul a vybral z nej píšťalku, ktorú sám vystrúhal. 15 minút nám na nej hral. S Lukášom sme fajčili cigaretku, pozerali na západ Slnka na Chopku a tento priateľský Čech hral na svojej vlastne vyrobenej píštale. Bolo mi do plaču. Ani neviem prečo. Uvedomil som si, že niekedy stačí naozaj málo ku šťastiu? Začali mi chýbať rodičia a Ivka, ktorá bola vtedy v Čechách na brigáde. Zrazu som bol sám. Ešte pár dní pred tým som makal na ukončení semestra, by som mal školu, kariéru, prachy, kvalitné oblečenie, veľké auto, ešte väčší dom... a zrazu som si pri Honzovi pripadal ako zbitý pes...
5. deň - Chopok - Demänovská dolina
Večer sme sa dohodli, že vstaneme spolu s Čechmi, ktorý spali s nami vo veľkej izbe na východ Slnka na Chopku a že potom pôjdeme rovno na Donovaly. Dá sa to za jeden deň stihnúť, keď človek trošku makne. Pičovi sme to sľúbili a boli by sme svine, kebyže to nespravíme, keď už s nami ostal na tom Chopku. Východ Slnka s Čechmi bol zaujímavý. Vyobliekaný s parádnymi foťákmi a statívmi išli fotiť východ Slnka. Asi tak o pol piatej, piatej ráno. My s nimi samozrejme. Lenže bola vysoká oblačnosť a východ Slnka sa nekonal. Namiesto neho prišiel dážď a búrka. S Lukášom sme mali radosť - prvý dážď odkedy sme na hrebeňovke prišiel až v posledný deň. Chceli sme dážď, ale až na koniec, lebo premočené boty za noc nevyschnú, ale jeden deň (posledný) sa v nich dá prežiť. Ale narušilo nám to plány. Z Chopku sa nedalo odísť, pretože cesta v búrke po hrebeni by bola samovražda. Tak sme tam s tými Čechmi čakali, čo sa bude diať ďalej. Došiel aj Honza, s Čechmi po sebe poškuľovali, zjavne si nesadli. My s Lukášom sme bili partu s každým. Pičo pičoval. Chcel ísť, ale uvedomoval si, že to je blbosť. Tak nadával, aby sa ukľudniľ. Konečne sa to pred deviatou ráno ukľudnilo a my sme mohli vyraziť. Česi na Štefáničku a Honzo sa rozhodol ísť s nami. Celou cestou sa nám striedalo počasie. Pršalo, nepršalo... Na Derešoch sme sa rozhodli, že nemá význam pokračovať ďalej. Rýchlejšie bude zbehnúť dole do Demänovskej doliny a odtiaľ na autobus niekde, kde sa dostaneme. Pičo vyštartoval ako namydlený blesk. Ja Lukáš a Honza sme sa neponáhľali. Obdivovali sme mraky, ako sa lesy vyparovali, kvety, zbierali kamienky... Užívali sme si posledné chvíle týchto nádherných dní. Keď sme vošli do civilizácie bolo mi čudne. Autá, zhon, mobily, ľudia, krik, hluk, smog... Ako keby som tam nepatril. Zistili sme, že Pičo už sedí v nejakom vlaku niekde k nemu domov. My sme si našli bus do Liptovského Mikuláša, spolu s Honzom sme si pred stanicou v Mikuláši dali ešte pivko, objali sa a s Lukášom sme sadali smer Poprad a odtiaľ na chatu do Plavnice, tam nás čakala partia a rekonvalescencia, aby sme nedostali šok z prudkého prechodu do civilizácie.
Táto hrebeňovka pre mňa znamenala naozaj veĺmi veľa. Zistil som veľmi veľa vecí o sebe a veľmi mi to pomohlo. Rovnako si dovolím tvrdiť, že to veĺmi prehĺbilo už aj tak silné priateľstvo, ktoré som s Lukášom mal. Zistil som, že aj ľudia, ktorých poznám pár dní mi prirástu k srdcu a keď s nimi budem niekedy komunikovať, hoc aj o 10 rokov, vždy si budem na tieto chvíle v veľkou vďakou a láskou spomínať.
P.S.: Prepáčte, že som sa tak rozpísal, ale chcel som si tu napísať nejaký svoj denník z toho, čo si pamätám, aby som sa k tomu mohol neskôr vrátiť. Je to skôr moja spomienka, ako nejaký návod na to, ako prejsť hrebeňovku, čo som už písal. Tak dúfam, že sa Vám páčilo:) A pozdravujem Peťku a Luca :)
P.P.S.: Fotky budú najneskôr o týždeň na mojom picasa albume, hodím sem link :)
3. deň - Sedlo Priehyba - Čertovica
Ráno sme sa zobudili príjemne oddýchnutí, okolo desiatej, okolo nás už prechádzal pán, ktorého sme stretli na Andrejcovej. My sme si práve pretierali oči. Pojedli sme a s nechuťou sme sa vyberali ďalej, navzájom sa povzbudzujúc. Hneď na rozcvičku nás čakal dlhý strmák, lebo to, čo sme včera schádzali dole do doliny sme si museli dnes šľapnúť opäť naspäť hore. Trošku s tým bol problém, ale zvládli sme to. Hore bola mesačná krajina. Celé kopce zničené kombináciou veterných pohrôm, lykožrútom a lesníkmi. Na zaplakanie. Jednoznačne toto bol najhorší deň cesty. Slnko pieklo, les sme míňali len občas. Aj napriek tomu bolo pár nádherných miest, ktoré nás povzbudili a zdvihli nám náladu. Ale určite, je tento úsek najhoršia časť celej hrebeňovky. Niekedy poobede okolo štvrtej sme došli na ďalšiu útulňu, na Ramžu. Táto sa mi naozaj páčila asi najviac. Malá chalúpka učupená na čistinke v krásnom smrekovom lese. Pred chalúpkou pár lavičiek, ohnisko, trošku raždia, neďaleko latrína (na moje veľké potešenie :) ) a asi 300m od chaty prameň. V chatke málo miesta, ale veľmi útulne, čisto. Malý krbík na prečkatie nepríjemnej daždivej noci. Tá nám ale nehrozila. Čertovica bola od Ramže pár hodín, tuším 2:15, ale nie som istý a nechce sa mi čumieť do mapy, ten kto chce, si to aj tak nájde a tento článok je moja spomienka nie presný itinerár, ktorým sa treba riaďiť:) Takže na Čertovicu nás ešte čakala chvíľka šľapania, po dni, ktorý bol psychicky naozaj veľmi náročný na šľapanie. Hlasovali sme, ja som chcel ostať, ale Čičo, Hermo a Lukáš tvrdili, že treba ísť ďalej, že kde dôjdeme, tam dôjdeme. A tak sme sa opäť vybrali šľapať. Išlo sa celkom príjemne, veď už bol takmer večer. Kým sme došli na Čertovicu parádne sme si ponadávali, ja som už pri ceste dole myslel, že mi zhoria podrážky na topánkach a prilepia sa mi na nohy, tak ma všetko bolelo. Nakoniec sa nám podarilo dobehnúť na Čertovicu. Tam sme stetli uja s cukrovkou, ktorý bol s tými dvoma chlapcami a nejaké dve češky, ktoré robili tú istú trasu ako mi, akurát, že sme sa míňali. Čašník v motoreste, ktorý sa pomaly zatváral nám na veľké prehováranie dal bryndzové halušky. Dvojitú porciu pre každého. Ľudkovia. Nikdy som toľko halušiek nezjedol tak rýchlo a s takou chuťou. Ruksak som hodil pri lavičke, vibramy som vyzul, ponožky uložil tak, aby nehrozil únik rádioaktívneho materiálu nazhromaždeného počas celého dňa šľapania. Bolo mi fakt rozprávkovo. K tomu pivo a klasicky borovička. Hermo, Vajco (Majco) a Jaro nás ráno opúšťali a nepokračovali s nami ďalej, potrebovali sme sa rozlúčiť. Dali sme si potom ešte bryndzové pirohy, ďalšie pivo a veľa borovičiek. Jedno kolo aj s češkami tuším. Ja som prvý krát v živote zjedol toľko jedla bol som tak akurátne najedený, keby sa dalo, zjem ešte niečo:) Odobrali sme sa spať, ja pod jedličku, ktorá tam rástla, chalani na kopček pár metrov odo mňa. Spalo sa naozaj rozprávkovo. Opať pod širákom, pri splne Mesiaca. Sny sa plnia....
4. deň - Čertovica - Chopok
Ráno som sa zobudil na východ Slnka. Jeho prvé lúče mi šteklili tvár vykúkajúcu zo spacáku. Po chvíľke čumenia na to, ako sa Slniečko driape pomedzi vrcholky smrekového lesa som si uvedomil, že Boh naozaj existuje. Bolo to krásne ráno. Zbehol som pod striešku chaty Horskej Služby, vybalil som si lekárničku, ošetril otlaky, dal sa do reči s češkami, ktoré tam spali a už sa balili. Kým som si spravil rannú hygienu, voda na variči zovrela a mohol som si zaliať kávu. K tomu horalka, trošku starší chlebík s paštékou a musli tyčinka. Zaťiaľ chalani vstali. Lukáš a Čičo sa rýchlo najedli, poriadne sme sa rozlúčili, nabrali si vodu a vydali sa smerom na Králičku.
Z Čertovice to opäť začínalo nepríjemne. Výšľap horena zjazdovku a potom ešte ďalej. Ale šľapalo sa mi naozaj pohodlne. Keď sme vyšli hore, bolo to ako v rozprávke. Výhľad na Chatu Milana Rastislava Štefánika, zbadali sme dokonca aj Kráľovu Hoľu. Celá cesta, ktorú sme prešli sa nám teraz rozprestrela na dlani. Bol to nádherný pohľad. Po troške chodenia po hrebeni s nádhernými výhľadmi na všetky strany sme pod nami zbadali učupenú Štefáničku. Doslova som sa rozbehol ku nej. Unavený dlhým chodením na pekúcom júlovom Slnku som sa tešil na dobre čapované pivko. To sme vedeli, že to tam je. A fakt bolo:) ale Corgoň. To ma síce netešilo, ale bol to jednoznačne najlepší Corgoň môjho života. Slniečko svietilo, pivko chutilo, vybalili sme si obed a pod Ďumbierom sme sa krásne najedli. Pokecali sme s horským nosičom a popozerali sme sa na deti, ktoré po sebe doslova pičovali celý čas a nakoniec sme zistili, že boli s nejakého kresťanského tábora. Krása:).
Po pivku a s vidinou ďalšieho na Kamennej chate pod Chopkom sa mi šľapalo fakt krásne. Slnko síce pripekalo čoraz viac, ale netrápilo ma to. Chalani sa rozhodli vyšľapnúť na Ďumbier, mne sa nechcelo, lebo som tam bol pár rokov pred tým. Tak som si tam sadol na jeden kameň a pozeral som sa naokolo, občas sa dal s niekym do reči a užíval si chvíle. Cestou na Chopok sme stretli kamzíky, ktoré sme krásne pofotili. Čičo bol nejaký nesvoj, chcel silou mocou dôjsť čím ďalej, najlepšie až na Donovaly, kde sme plánovali končiť. Ale na Kamienke sa všetko pomenilo. Čapovali Šariš. Z letnej terasy bolo vidno naozaj úplne všetko a čapovali tam Šariš. Stál síce 2€, ale bol to fakt poctivý Šariš. Chatárka oznámila, že môžme prespať. Za 10€. Na ďalšiu útulňu nemáme šancu dôjsť, lebo to trvá asi 4 hodiny, došli by sme tam okolo deviatej, desiatej večer. S Lukášom sme to odmietli. Dôvodov bolo viacero. Absolvovať 2 dni po sebe šialené šľapanie do deviatej večer, plašiť sa, uštvať sa sme naozaj nechceli. Prišli sme oddýchnuť. Veľmi nás aj lákala noc na Chopku len za 10€. A samozrejme Šariš:). Tak Čičo nám hovoril, že sme mali plán, že dôjdeme ďalej. Ja som mu povedal, že v ekonómii to je tak, že jedno zo základných pravidiel plánovania hovorí o tom, že tie plány majú byť flexibilné. Na to mi Čičo (lekár) povedal, že mu nemám rozprávať ekonomické píčoviny. Odvtedy som ho pred Lukášom volal Pičo. Nejak mi to pasovalo. Tak sme nakoniec ostali na Chopku. Dali sme si ďalšie pivo, najedli sme sa. Mňa nesmierne potešilo, že tam mali cigarety. Moje mi došli už na Čertovici a nikde tam žiadne neboli, rovnako ako na Štefáničke. A večer na Chopku s pivom a bez cigarety? Nieeee....:) S Lukášom sme sa boli prebehnúť hore na Chopok. Stretli sme tam človeka, Honzu, na ktorého nikdy nezabudnem. Okrem nás boli na chate aj nejaký česi. Tilak oblečenie, Deuter batohy, Hangwag topánky, Nikony foťáky... Kto rozumie, vie si predstaviť, kto nie, tak mali na sebe nahodené naozaj špičkové a extrémne drahé oblečenie. Boli celkom príjemný. Ale späť k Honzovi. Honza mal potrhané menčestráky, flanelku a na nej sveter. Na nohách staré vibramy s prelomenou podrážkou. Ruksak bez akéhokoľvek chrbtového systému. Najlacnejší ukrajinský model 70l ruksáku. Bol z Valašska, 4 deti, žena, 5 hektárov pôdy, ktorú si sám obrábal a v okruhu 5km od neho nikto. Potom ďalší takýto človek ako Honza. Vyrábal z dreva píšťalky. Na Chopku pri západe Slnka sme sa s ním o tom bavili. Vyžaroval z neho absolútny pokoj. Pokora. Šťastie. My sme sa pred hrebeňovkou chystali, zháňali veci, tí česi mali na sebe len ponožky v takej cene ako on mal všetko, čo mal na sebe. A neviem prečo, ale veľmi som mu závidel. Zrazu z ruksaka vytiahol starú, mierne špinavú detskú plienku. Jemne ju rozvinul a vybral z nej píšťalku, ktorú sám vystrúhal. 15 minút nám na nej hral. S Lukášom sme fajčili cigaretku, pozerali na západ Slnka na Chopku a tento priateľský Čech hral na svojej vlastne vyrobenej píštale. Bolo mi do plaču. Ani neviem prečo. Uvedomil som si, že niekedy stačí naozaj málo ku šťastiu? Začali mi chýbať rodičia a Ivka, ktorá bola vtedy v Čechách na brigáde. Zrazu som bol sám. Ešte pár dní pred tým som makal na ukončení semestra, by som mal školu, kariéru, prachy, kvalitné oblečenie, veľké auto, ešte väčší dom... a zrazu som si pri Honzovi pripadal ako zbitý pes...
5. deň - Chopok - Demänovská dolina
Večer sme sa dohodli, že vstaneme spolu s Čechmi, ktorý spali s nami vo veľkej izbe na východ Slnka na Chopku a že potom pôjdeme rovno na Donovaly. Dá sa to za jeden deň stihnúť, keď človek trošku makne. Pičovi sme to sľúbili a boli by sme svine, kebyže to nespravíme, keď už s nami ostal na tom Chopku. Východ Slnka s Čechmi bol zaujímavý. Vyobliekaný s parádnymi foťákmi a statívmi išli fotiť východ Slnka. Asi tak o pol piatej, piatej ráno. My s nimi samozrejme. Lenže bola vysoká oblačnosť a východ Slnka sa nekonal. Namiesto neho prišiel dážď a búrka. S Lukášom sme mali radosť - prvý dážď odkedy sme na hrebeňovke prišiel až v posledný deň. Chceli sme dážď, ale až na koniec, lebo premočené boty za noc nevyschnú, ale jeden deň (posledný) sa v nich dá prežiť. Ale narušilo nám to plány. Z Chopku sa nedalo odísť, pretože cesta v búrke po hrebeni by bola samovražda. Tak sme tam s tými Čechmi čakali, čo sa bude diať ďalej. Došiel aj Honza, s Čechmi po sebe poškuľovali, zjavne si nesadli. My s Lukášom sme bili partu s každým. Pičo pičoval. Chcel ísť, ale uvedomoval si, že to je blbosť. Tak nadával, aby sa ukľudniľ. Konečne sa to pred deviatou ráno ukľudnilo a my sme mohli vyraziť. Česi na Štefáničku a Honzo sa rozhodol ísť s nami. Celou cestou sa nám striedalo počasie. Pršalo, nepršalo... Na Derešoch sme sa rozhodli, že nemá význam pokračovať ďalej. Rýchlejšie bude zbehnúť dole do Demänovskej doliny a odtiaľ na autobus niekde, kde sa dostaneme. Pičo vyštartoval ako namydlený blesk. Ja Lukáš a Honza sme sa neponáhľali. Obdivovali sme mraky, ako sa lesy vyparovali, kvety, zbierali kamienky... Užívali sme si posledné chvíle týchto nádherných dní. Keď sme vošli do civilizácie bolo mi čudne. Autá, zhon, mobily, ľudia, krik, hluk, smog... Ako keby som tam nepatril. Zistili sme, že Pičo už sedí v nejakom vlaku niekde k nemu domov. My sme si našli bus do Liptovského Mikuláša, spolu s Honzom sme si pred stanicou v Mikuláši dali ešte pivko, objali sa a s Lukášom sme sadali smer Poprad a odtiaľ na chatu do Plavnice, tam nás čakala partia a rekonvalescencia, aby sme nedostali šok z prudkého prechodu do civilizácie.
Táto hrebeňovka pre mňa znamenala naozaj veĺmi veľa. Zistil som veľmi veľa vecí o sebe a veľmi mi to pomohlo. Rovnako si dovolím tvrdiť, že to veĺmi prehĺbilo už aj tak silné priateľstvo, ktoré som s Lukášom mal. Zistil som, že aj ľudia, ktorých poznám pár dní mi prirástu k srdcu a keď s nimi budem niekedy komunikovať, hoc aj o 10 rokov, vždy si budem na tieto chvíle v veľkou vďakou a láskou spomínať.
P.S.: Prepáčte, že som sa tak rozpísal, ale chcel som si tu napísať nejaký svoj denník z toho, čo si pamätám, aby som sa k tomu mohol neskôr vrátiť. Je to skôr moja spomienka, ako nejaký návod na to, ako prejsť hrebeňovku, čo som už písal. Tak dúfam, že sa Vám páčilo:) A pozdravujem Peťku a Luca :)
P.P.S.: Fotky budú najneskôr o týždeň na mojom picasa albume, hodím sem link :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
