Každý rok každý všetko hodnotí a sumarizuje. Rádiá a televízory sú plné moderátorov v oblekoch Alain Delon a moderátoriek v šatách Betty Barclay. Každý chce nájsť toho najvhodnejšieho. Najvhodnejšieho preto, lebo už konečne prišli na to, že toho najlepšieho nenájdu, tak teraz hľadajú aspoň toho najvhodnejšieho. Niektoré tieto hľadania končia naozaj stupídne, iné aspoň trošku odhalia tú pravú ľudskosť v nás. Mnohým už nestačí želanie svetového mieru ako prejav maximálnej ľudskosti.
Pred chvíľkou som skončil veľmi zaujímavú debatu s jednou ženou. Netuším ako vyzerá, koľko má rokov, ako sa volá. Viem len, že ona je pre mňa Osobnosť roka 2008. Stretli sme sa nejakou náhodou na jednom diskusnom fóre a začali sme si písať. Takú hodinku. A viem, že tú ženu obdivujem. Keby som bol Tvrtko Vujity a mohol by som niekomu udeliť jeho cenu Každodenného hrdinu, neváhal by som ani chvíľu.
Myslím, že tá žena má okolo 50 rokov. Má tri deti, najstaršie má niečo po 20tke. A aby toho nemala málo, vzala si do pestúnskej starostlivosti ďalšie tri decká. Na fóre riešila náročné výchovné problémy.
Zastávam všeobecnú ľudskú rovnosť. Nediskriminujem na žiadnej úrovni. Ale už aj v rokoch pred Novembrom 1989 platilo, že aj keď sme si všetci rovní, niektorí sú rovnejší. Neviem, či to takto môžem napísať, ale rozhodne považujem túto ženu za plnohodnotnejšieho človeka, ako blondínu s psíkom v náručí a oblečením Ed Hardy pretŕčajúcou sa pred kamerami.
Niekedy obdivujeme ľudí pre banality a všímame si tú škrupinu. Lenže zo škrupiny sa človek nenaje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára