Preco pisem?

Sedim v praci za PC a uvazujem nad sebou. Nemam co robit, tak rozmyslam. A na co som prisiel? Predsa na odpoved na polozenu otazku. Mylsim ze je to jasne. Zomlelo sa vela veci, a som smutny, uznaveny a mozno aj deprimovany. Ked o tom rozpravam kamaratom, kazdy mi hned radi a rozmysla ako mi pomoct. Su to super ludia, len im nedochadza, ze nechcem pocut to, co mi radia. Lebo sa s tym nestotoznujem. Veci ako uzivaj si zivot, chod lozit, ozieraj sa, pracuj, studuj, citaj, zi naplno mi su sice doverne zname, ale teraz, akoby stratili dolezitost. A dolezitost stratili preto, lebo ich prezivam sam. Nemam po svojom boku niekoho s kym mozem spolocne prezivat radost a smutok, smiech a bolest. Nemam pri sebe nikoho, komu by som sa postazoval a pochvalil. Nemam pri sebe nikoho, koho by som mohol objat a pobozkat a povedat mu, ze mi na nom zalezi. Jednoduhsie - nemam frajerku. A som z toho smutny. Lebo ine je rozpravat nieco najlepsim priatelom pri pive, filme, palacinkach, kave, a ine je to iste rozpravat frajerke pri tom istom. Tak idem hladat niekoho na objatie. Drzte palce! :)