Čilský baníci

Je to úplná krása. Od rána pozerám všade, kde je wifi life stream na CNN, ako zo 624 metrovej hĺbky vyťahujú záchranari 33 čilských baníkov, ktorý boli v bani 69 dní. Každý z nich má slzy šťastia v očiach, každý obijíma svojich najbližších, mnohí sa prežehnajú, pomodlia. Všade je plno ľudí, ktorý tomu tlieskajú. Všade vidno vysmiatého čilského prezidenta Pineru, ako obijíma baníkov, ako vypočuje ich nešťastné, šťastné manželky, chápavo sa na nich usmieva, pozerá im do očí a pevne ich pri tom drží za ruku tak, aby to bolo vidno v kamere, alebo objektíve fotoaparátu. Nie zase príliš veľmi, len tak trošku. Ale predsa. Pri pohľade na to mnohým z nás vybehnú z oka neposlušné slzy. Aj mne. Ani neviem prečo som plakal. Preto, lebo ich zachránili? Asi nie, čo mám ja z toho, že niekto, na druhej planéte prežil... Neplakal som, keď zomrelo tisíce Haiťanov, neplakal som, keď tsunami sklidila desaťtisíce ľudí v Indickom oceáne, ale plačem, keď sa 33 baníkov dostane von a štastne sa s každým obijímajú. Neviem, či to je len taká moja pozitívno-šťastná úchylka, ale pri štastí plačem, pri smútku ani nie. Ale je to skutočne šťastie, čo vidíme na CNN?

To, čo ukazujú média, a čo sa tam deje je nespochybniteľne nádherné a úžasné, že sa tých ľudí podarilo zachrániť. Ale ja sa na to pozerám aj trošku ináč. Možno si poviete, že som debil, ale fakt sa na to pozerám aj takto: Pinera si robí neuveriteľnú, ale fakt neuveriteľnú kampaň pred blížiacimi sa voľbami čilskej hlavy štátu. Neviem koľkých ma protikandidátov, ale po týchto dňoch si možu baliť kufre. Nemajú šancu. Čilský prezident je všade a stále. V nepriehľadnuteľnej červenej vetrovke s nápisom CHILE, bielou prilbou a tmavými nohavicami. Obijíma a počúva každého. Ako som už písal. Občas mrkne do kamery. Len tak, na stotinu, ale cvičené oko si všimne, že kontroluje, kto ho kedy sníma. Robí to najlepšie, ako to robiť može. Čiľania cítia, že ich prezident je pre nich ochotný stráviť čas v púšti. Že im chce pomocť (veľmi sa snažil vytvoriť okolo seba mediálny obraz záchrancu týchto baníkov), že im rozumie (stísanie rúk), že chce poznať ich starosti (sústredené počúvanie a pozeranie do očí, prikivovanie skoro za každým slovom). Proste, Pinera je muž číslo jeden, a keď to preženieme, tak možme tvrdiť, že čo sa politiky týka, tak je to jeho One man show. Až za ním je 33 baníkov, na mená ktorých si o 3 roky nikto nespomenie. Ale Pinera bude o 3 roky stále s najvačšou pravdepodobnosťou prezident. A hlavne vďaka ich nešťastiu.

Toto sa deje na povrchu zemskom. Dole pod zemou prebieha iná vojna. Tí, ktorý pred mesiacom a pol ešťe netušili, či prežijú, alebo nie majú teraz iné starosti. Nie, či prežijú, ale ako prežijú. Z baníkov sa mihnutím prútika stali celosvetové celebrity (keď može byť celebrita Britney, ktorá nevie ani spievať, tak ňou može byť aj baník, ktorý v 37 stupňovej horúčave bol dva mesiace s 33 ďalšími pod zemou, kde robili všetko spolu a prežili to). O rozhovory s nimi budú mať najbližšie mesiace záujem všetky veľké svetové a lokálne médiá. A boli by blázni, keby to robili zadarmo. Ale ako sa rozdelia, kto kde pojde? Vydavateľstvá si príležitosť nenechajú ujsť tiež, a určite buduú tlačiť na baníkov s napísaním memoárov. Ale bude písať memoáre každý baník sám? Alebo všetci spolu a peniaze si rozdelia? Alebo budú všetci u jedného alebo u viacerých vydavateľov? Čo nejaký film podľa skutočnej udalosti? A najvačšia pecka? Posledný baník, ktorý pojde von dostane zápis do Guinessovej knihy rekordov, za najdlhší čas strávený pod zemou. A s tým je spojená tiež istá prestíž. Ale ktorý z nich to bude?

Ako vidíte, túžbu po prežtí vystredala túžba po peniazoch a bohatstve. Myslím, že to skončí tak, že každý z nich, pojde na vlastné triko a bude sa z toho vyžmýkať čo najviac prachov pre seba. Pinera bude vďaka nim prezident, oni šialene rýchlo a šialene veľmi zbohatnú. Hotová nádhera, oplatí sa začať fárať...