utorok 12. februára 2013

Regetovský masaker

Tak ako každý rok v zime, aj tentoraz sa nám podarilo nechať ženy, kamarátky, priateľky doma a užiť si týždenný pobyt na Regetovke v čisto pánskej zostave. Takýto rekondičný pobyt je pre každého chlapa veľmi potrebný, no nebezpečný. Pri tom našom hrozili rôzne úrazy, infekcie, otravy a smrť. Tú som si od stredajšieho rána želal každý deň. Aby ste boli v obraze, chatu mám v dedinke Regetovka, na mieste, kde bývajú tzv. Rusnáci. Tí sa vyznačujú tým, že pijú 52% slivovicu a k nej pivo. "Paľenka bez piva, to peňeži do vetra!!!". Je to zdraviu nebezpečné, ale človek si zvykne na všetko.

Vyrážame s dobrým skutkom 1.

Z KE som vyrážal s Mišom Kušlitom. Na parkovisku, kde sme sa mali stretnúť zapadol do diery chalanisko na felde, tak sme ho vyťahovali. Ešte sme sa ani nepohli a už sme mali jeden dobrý skutok za sebou. Na regetovke sa to rozbehlo, ale mali sme šťastie, že sme došli až večer. Viac menej celý týždeň sme strávili v zložení moja maličkosť, Mišo K, Mišo Š. zvaný aj Štarky, Ľubo zvaný Bager a Ondrej zvaný Stalaktit. V našom milovanom Cactuse sme popíjali, potom sme u mňa na chate prespali. Ráno poldo, raňajky, poldo a utekačka na svah, trošku polyžovať. Ale naozaj len trošku, veď, ako sa hovorí na Regetovke: Keď je lyžovačka dobrá, ani snehu netreba. Večer už bol problematický. Stalaktit Ondrej a Ľubo museli niekde ísť, tak sme ostali len traja, s tým, že ideme smer Cactus. Klasicky to dopadlo tak, že Štarky zaspal. Kým som ho zobudil, tak zaspal Mišo, takže potom som musel budiť aj jeho. A cesta na chatu v mraze s dvoma alkoholikmi, čo sa práve prebrali z delíria... No, nebolo to nič príjemné.

Dobrý skutok 2.

Ráno zeleno-modro-biely sme si povedali, že dnes to bude taký chill-out deň. Relatívne aj bol, veď do večera som mal vypité možno len 4 poldecáky. Večer sme sa rozhodli upiecť bôčik, tak som sa na to podujal. Kým sme ho po takmer 6 hodinách vybrali z rúry, viete si predstaviť, ako sme asi všetci vyzerali. piati chalani na chate, kde sa varí, pečie, pije a hlavne neupratuje. Situácia začínala byť vážna, ale alkoholom sme to nejako prekonali. Po polnoci sme sa konečne rozhodli zaliezť do postele. Ráno nás čakal bežkársky výlet do Poľska, teda nejakých 14km priamo cez hraničné pohorie, ktoré mimochodom tvorí vodnú hranicu. Pramene, ktoré vytekajú z jeho južnej strany putujú na Slovensko a tak do Čierneho mora, severné pramene tečú cez Poľsko a končia v Baltickom mori. Tak aby sme všetko zvládli, pekne v boxerkách (rozumej pyžamách) sme sa po dopití pohárikov chystali spať. Zrazu nám niekto klope na chatu. Mladý párik prišiel s otázkou, že či je ten džíp náš. Ľuboš okamžite vyštartoval, že čo za džíp, kto ma problémy s jeho džípom a podobne. To už boli všetci chalani v kuchynke, kde sa scéna odohrávala. Päť pripitých chalanov v boxerkách o pol jednej ráno na chate. Doteraz neviem, čo si o nás pomysleli, ale pohľad na ich tváre bol v skutku zaujímavý. Tak sme ich išli vyslobodiť, samozrejme, že aj s fľaškou pálenky. Chalan zapadol kvalitne, keď sme ho ťahali, tak skoro zapadol aj Ľubo, ale nakoniec sme ich vyslobodili, s tým, že jemu sme zo zadného nárazníka vylomili taký kus plastu. Ale nám to bolo jedno, on zapadol. Nie my.

Poľsko

Po rannom poháriku sa vyberáme na bežkách smer Regetov. Počasie celkom praje, cesta je príjemná. Akurát na Mišove bežky sa nenormálne lepí sneh. Po takmer celej dĺžke bežiek má nalepenú asi 6cm vrstvu snehu. Postupuje sa mu extrémne ťažko. Smejeme sa z neho aj s Ľubom, že tie bežky fungovali 4 roky a keď ich dostane on, hneď ich pokazí. Chlapec strašne lamentoval a videl som na ňom, že je nešťastný, tak som si tie jeho bežky zobral. Mne tiež lepili, ale po piatich kilometroch sa mi ich podarilo opraviť a už išli tak, ako mali. Na Poľskej strane to klasicky fúkalo, miestami boli záveje a začalo snežiť. Bolo to o držku, ale zvládli sme to. Nemám rád cestu cez Regetov. Je to taká rozťahaná dedina a koniareň, kde je mimochodom jedna z najväčších chovných staníc koníkov s názvom Hucul v Európe, je na druhej strane dediny, teda nejaké 3km od jej vstupu. Unavení na bežkách nám to dalo zabrať. Keď sme došli do starej koniarne prerobenú na štýlovú reštauráciu, skoro sme padli z nôh. Bol tam nenormálny hluk a nejaké deti tam mali diskotéku. Tak sme si sadli za stôl, veci si dali k obrovskému krbu nech preschnú a šli sme si objednať. Moje 3 Poľské Ž. Žurek (ich národná polievka), Žiwiec (Pivo) a Žubrowku (vodka ochutená nejakou trávou). Pani nám povedala, že máme ísť sadnúť hore na balkón, tak sme šli. Potom rýchlo vonku s Ľubom na jednu cigaretku. Ako sme sa vracali videli sme, že decká okolo krbu, kde my sušíme veci opekajú nejaké špekáčky. Začali sme hľadať naše veci, ale tých nikde. Len počujeme z hora piskot. To už Mišo pískal, že veci sú zachránené. Akurát v pravej chvíli. Nejaký expert si už išiel odkvapkať masť z klobásy na chleba, ktorý mal položený na mojej čiapke. Zjavne mu to nevadilo. Vlastne, ani mne. Jedlo a pitie nám doniesol čašník, ktorý sa s nami pustil do reči. Že odkiaľ sme, tak my na to že zo Slovenska, z Regetovky. On na to, že je Lemko. Ja som sa ho opýtal, či to je meno a už som pred ním stál s predpaženou rukou pripravenou na podanie, so slovami csest, ja som Matúš. Chalani za stolom spustili hurónsky smiech. Dovtedy som nevedel, aký to je, ale keď som ho tam počul, hneď som pochopil. Poliak Lemko zbledol a mne bolo jasné, že je zle. Našťastie skôr, ako mi dal s tackou po hlave sa otočil a s ľútostným pohľadom upreným na mňa odišiel. Chalani mi neskôř vysvetlili, že Lemko nie je poľské meno, ale že poľským rusnákom sa hovorí lemkovia. No odkiaľ som to ja, košičan mal vedieť?

Cesta späť na chatu prekonala očakávania. Po kvalitnom jedle sa nikomu nehcelo šľapať na bežkách, tak nám s tým Ondro Stalaktit trošku pomohol. Za jeho Jimnyho sme si s Ľubom o tiahlo pripli bežkárske paličky, Mišo sa zapol do prostriedku za ťažné lano a hneď sme mali ušetrené 3km trápenia na bežkách. Problém nastal, keď nás začal naháňať veľký pes, tam Ondro trošku pridal. Mne sa odtrhol klobúčik z jednej paličky. To som prežil. Ale odtrhnutú rukoväť z druhej paličky som už nerozchodil, a tak som spadol na zem. Asi v rýchlosti 30km/h. Ešte som ani nedopadol na zem a už som počul hurónsky smiech opäť. Nejako som sa pozbieral, paličky hodil do kufra, požičal som si Mišove a už to opäť išlo.

Dobrý skutok 3. a 4.

Večer sme za hustého sneženia došli k Ondrovi na chatu, pozval nás na guľáš, ktorý práve začínal variť. Mišo išiel hodiť sprchu na moju chatu, ja som odmietol. Po sprche by som si ľahol a už by ma k Ondrovi nikto nedostal. Tak sme popíjali a o chvíľu som volal Mišovi, keď príde, nech mi donesie nejaké oblečenie, aby som si u Ondra konečne od nedele hodil sprchu. To bola streda večer. A hlavne nech donesie pálenku, pretože liter sa nám zdal byť akosi málo. Guľáš už vyzeral dobre, pálenka sa míňala, hlasy boli čím ďalej tým hlasnejšíe, príhody sme sypali z rúkava. Zrazu zazvonil Bargrovi mobil. Šoltýs (šéf strediska) zapadol, treba ho vytiahnuť. Opäť záchranná akcia. Tu to bolo komplikované. Mali sme ho ťahať s ratrakom, ale keďže sa od neho stratili kľúče, tak sme ich neúspešne hľadali. Potom nakoniec pomohlo Ľubove Pajero a moje a Ondríkove odhádzanie snehu spod kolies auta. Po pár minútach bolo auto von. Super práca. Medzitým spadlo asi 15cm nového mokrého snehu. S Ondrom padla u neho v aute stávka. Vybehneš s Jimnykom až na chatu? Ta ja nevybehnem? A po 15 metroch zapadol aj on. 20 metrov od chaty. Uprostred poľa. Nikde nič, len kopy snehu. Lopatu mal na chate, tak voláme Štarkymu a Mišovi, nech nám ju donesú a prídu pomôcť. Oni ale mali starosti s vyprádzňovaním fľaše, tak nás nechali v štichu. Pre lopatu išiel nakoniec Ondro. Takmer hodinu sme ho odkopávali a posúvali po centimetroch naspäť na cestu. Ale aj to sme úspešne zvládli a šťastne sme došli na chatu na guľáš a zvyšok pálenky.

Slnečný majer - Slnečnicový majorán

Slnečný majer je krásny hotel, či čo to je postavený na kopci nad dedinkou Stebnícka Huta. To bol plán štvrtkového dopoludnia. Ráno sme sa o ôsmej vytrepali z Ondrovej chaty a na bežkách sme sa spustili do bufetu. Okrem štandardných toho týždňových raňajok sme si dali párky, počkali na Veve, ktorá išla s nami a vybrali sme sa na vlek, ktorý nás vytiahol na hrebeň. Z hrebeňa sme po hodinke a pol došli na Majer. Cesta bola náročná, hlavne preto, lebo snehu bolo po kolená a nebola spravená stopa. Tak sme sa s Mišom striedali, čo nám ubralo veľa síl. Za nami išla Veve, ona chudera bola prvý krát na bežkách, mala čo robiť sama so sebou. Za ňou išiel Ľubo, aby jej pomohol, keby spadla a tak. My s Mišom sme niečo také odmietli. Padol aj návrh, nech stopu robí ona, lebo tak to má byť. Starí mazáci by sa už mali na bežkách len voziť. Ale nejako sa nám to nepodarilo presadiť. Kým sme došli na Slnečný majer, tak sme ho stihli premenovať na Slnečnicový Majorán. Vitajte na Slnečnom Majeri. Krásny nápis. Pod ním ale stálo, že z technických príčin zatvorené. Už som sa išiel dnu vlámať, keď sme stretli nejakých pracovníkov, či by sme sa mohli najesť a dať si čaj. Tak jasné, ale že výber jedál je obmedzený, pretože je zatvorené. To nám bolo jasné. Ja som sa v duchu rozlúčil s výbornou mačankou, ktorú tam robia a s pstruhom na masle. Čo už, povedal som si, že kým je slivovica a nejaká cesnačka zo sáčku budem rád. Ľubo tam našťastie poznal ľudí, kuchárka je jeho susedka, ktorá mu je za niečo zaviazaná, tak sme sa dočkali aj mačanky aj pstruha a dokonca aj slivovičky. Nie je o čom. Aj tringelt sme nechali. Dole pod Majerom sú stajne s koňmi, prasiatkami, kravičkami a inými hospodárskymi zvieratkami, tak sme to tam boli pozrieť a trepali sme sa nazad. Volal Ďuri, že je v PO a že dôjde na noc. Keď kúpiš slivku a Granko, po krotom som túžil od nedelnajšieho večea, príď. Odkázal som mu do telefónu. Jasné, že došiel. Večer to teda opäť raz žilo. Piatok už bol decentný, veď v sobotu sme odchádzali a v sobotu večer nás čakal ples.

Zloba

Aby toho nebolo málo, žilo sa aj po večeroch a po nociach. Robili sme zlobu. Sebe a svojmu okoliu. Ja som to schytal tak, že som mal roztrhnuté pyžamo a ráno sneh v posteli. Ľubo tak, že sme ho dlho nenechali zaspať a zobrali sme mu mobil, aby ho ráno náhodou nezobudil do práce budík. Štarky mal mať v noci vybrané mandle aby nechrápal, ale skončilo to len trieskaním vankúša o jeho hlavu. Nepomohlo. Mišo poslednú noc zaspával so starým tureckým mečom, ktorý mám na chate, aby sa mohol brániť. V cactuse sme prilepili gitaru na vystavené jelenie parohy. Na aute som mal nápis, že som buzík. Ľubo prišiel o škrabku na okná. Štarky musel platiť účet. Ondro skončil viac krát v snehu... a podobne.

Každopádne to boli jednyz najlepších prázdnin, aké som na regetovke za posledné roky zažil. Ja len dúfam, že si niečo také ešte zopakujem, aj keď pevne verím, že to nebude príliš často. Predsa len, je to náročné na zdravie, peňaženku, čas a rozum.... :)

Žiadne komentáre: