Tento článok zhrnie zopár vecí, ktoré ma zaujali za posledných pár dní, týždňov, rozpoviem Vám aj jeden príbeh.
Určite ste si všimli fotku k článku. Sú to elektronické cigarety, ktoré od nedele fajčím namiesto bežných. Cítim sa naozaj perfektne, aj keď som trošku unavený, ale neviem, či to môžem pripisovať tomu. Vôbec nemám chuť na normálnu cigaretu, dokonca mi začali nenormálne smrdieť. A tieto elektronické fajčím menej, ako som fajčil normálne cigarety. Stačí mi z nej potiahnuť pár krát a mám dosť. Držte palce, aby som v tom vydržal a nakoniec úplne prestal fajčiť :)
Každý z Vás asi čítal o tom, ako získal Richter titul Bc. Ak nevieš, tému bakalárskej práce, pomôže ti minister práce:). Treba si ale uvedomiť, že pán minister v tomto jednoznačne nie je sám. Zoberme si rumunského ministra školstva Ioana Manga, ktorý prežíva to isté, ako pán Richter. S tou výnimkou, že on si takto prilepšil o titul Profesor a je veľký predpoklad, že aj tituly získané pred tým boli podvodné. Treba ale uznať, ze mu na to prísť museli. Prácu Izraelského vedca Eliho Bihamu skopíroval odslova, doslova, aj so všetkými chybami. Premiér Victor Ponta ho po pár dňoch v urade odvolal. A načo spomínať ďalekých Rumunov? Stačí pár kilometrov nižšie, do susedného Maďarska. Sám preziden Pál Schmitt bol obvinený z toho istého. Po tlaku verejnosti odstúpil, aj keď si chybu ani poriadne nepriznal. Podľa toho, čo o ňom písali médiá sa tomu vlastne ani nečudujem. Alebo Nemecko. Tam sa škandál prevalil na ministrovi obrany, mladom a perspektívnom politikovi Karl-Theodorovi zu Guttenbergovi. Ten pre škandál so svojou dizertačnou prácou odstúpil s úradu. Nejaká podobnosť? Podvodníci sú na celom svete. To je jasné. Ale na celom svete, keď sa prevalí ich svinstvo, tak odídu dobrovoľne, pod tlakom nadriadeného, alebo pod tlakom verejnosti... Tak neviem, čo ten Richter ešte robí v ministerskom kresle????
Predstavte si, že ste český exminister, stredočeský hajtman a poslanec. Niekto Vám dá fľašku vína. No tak budete to preverovať? Jasné že nie, ako úplatok sa fľaška vína nepovažuje, je to skôr prejav dobroprajnosti. Zrejme to si myslel už vyššie spomínaný pán Rath. Keď sa takto aj s fľaštičkou vracal domov. Zrazu bolo okolo neho celé komando, chudákoci Rathovi fľašku robrali, otvorili (asi chceli degustovať) ale celé komando ostalo prekvapené. Namiesto fľašky bolo v krabici od vína 7 miliónov českých korún. Toto je verzia, ktorou sa momentálne Rath oháňa. Na to, že bol v poriadnom strese, je to parádna výhovorka. Ale na to, že je to poslanec a bývalý minister, čakal som od neho niečo viac. A aby toho nebolo málo, tak pod podlahou v dome jeho blízkej spolupracovníčky sa našlo ďalších 30 miliónov. Ja fakt neviem, ako sa to mohlo stať, kde je chyba... Ale určite, a to radím aj vám, je potrebné prekontrolovať krabice od topánok, fliaš, televízorov, prekopať podlahu... možno tam aj niečo nájdete. A ako vtipne poznamenal môj kamarát Samčo na jednej zo sociálnych sietí: tu predsa došlo omylom k zámene. Rath iba dostal peňeži určené pre dakoho iného a naopak. to, že ktosi iný dostal namiesto 7 miliónov fľašu vína, to je ešte v pohode. ale si predstav toho, kto čakal na svojich 30 miliónov a namiesto toho dostal iba podlahu:(
Sarajevo bolo kedysi krásne mesto. srbi a moslimovia tam spolu nažívali v mieri a pokoji. Kým sa pár ľudí nerozhodlo, že to tak nie je správne. Jeden z nich, Ratko Mladič si dnes po takmer roku odkedy ho chytili sadol pred súdny tribunál v Hágu, kde ho budú spovedať z toho, aké svinstvá napáchal. Tu je príbeh, ktorý je viac menej všeobecne známi ako Sarajevský Rómeo a Júlia. Ja som ho pred nedávnom čítal v jednej reportáži o Sarajeve, ktorú napísal jeden z mojich obľúbených autorov, Tvrtko Vujity. Srbský chlapec Boško Brkič a moslimské dievča Admira Ismič sa do seba zaľúbili už na základnej škole. Vtedy bolo všetkým jedno, kto sa chodí modliť do akého kostola, v Bosne bol ešte mier. Sarajevo bolo mesto dvoch náboženstiev a miestny s tým nemali problém. Moslimovia oslavovali Vianoce a Veľkú Noc s katolíkmi a tí zase spolu s moslimami prečkávali ramadán a vrelím objatím ich vítali, keď sa vrátili z Mekky. Tak sa žilo v Sarajeve. Lenže potom vypukla vojna. Boško a Admira mali vtedy po 25 rokov. Keď raz boli učupený v pivnici a prečkávali nálet za náletom, Boškov otec oznámil, že už tu nemôžu ostať. Na Sarajevo vtedy mierilo 120 mínometov, 260 tankov, stovky odpaľovacích rámp a protitankových pestí. A všetky strieľali. Utiecť sa pri troške šťastia dalo. Srbi srbov privítali radi, rovnako to bolo aj s bosniakmi. Síce to stálo veľa peňazí a nebolo to zaručene bezpečne, ale to nie je vo vojne nikdy nič. Boško sa nakoniec rozhodol ostať s Admirou a jej rodičmi. Nedokázal opustiť svoje milované mesto, tak, ako nedokázal opustiť svoju milovanú ženu. Jeho rodičom sa podarilo prejsť na srbskú stranu za značné peniaze. Dostali sa do bezpečia. Počase sa situácia v moslimskej časti Sarajeva zhoršovala a Boško sa cítil veľmi ohrozený. Po dlhom uvažovaní sa s Admirou rozhodli, že spolu prejdú na srbskú stranu, kde to bude pre nich bezpečnejšie. Jediná možnosť, ktorá vtedy existovala na bezpečný prechod bol most Vrbanija nad riekou Miliacka. Za veľké peniaze sa im podarilo podplatiť stráže na oboch stranách mosta. Ráno, na brieždení prišli obaja pred most. Vojak im oznámil, že na druhej strane ich už čakajú, ale že si musia dávať veľký pozor. Jediný, kto im môže ublížiť su ostreľovači, na ktorých nemá nikto dosah. Tí môžu byť niekoľo kilometrov od mosta, ale aj tak vedia na ňom trafiť zápalkovú škatuľku. Boško s Admirou na seba kývli, objali sa, dali si bozk a dali sa do behu o život. V polke mosta už Admira nevládala, bola zadychčaná, ale stále sa držali za ruky a Boško ju ťahal, aby bežali najrýchlejšie ako sa dá. Zrazu zneďaleka zarapotali výstrely. Boško padol na zem okamžite mŕtvy. Admira mala prestelenú nohu a brucho. Boli už neďaleko. Vojaci zo srbskej strany na ňu začali kričať, nech sa zachráni a priplazí sa k nim, že oni ju zachránia. Admira sa priplazila k Boškovi, objala jeho mŕtve telo a zomrela pri ňom. S ním. Ich telá ostali na moste celých 9 dní. Až potom sa ich odhodlali vojaci upratať. Admiriny rodičia si želali, aby boli obaja pochovaný v jednom hrobe. Kontaktovali Boškových rodičov, tí samozrejme súhlasili. A tak Sarajevský Rómeo a Júlia sú naveky spolu pochovaný na Sarajevskom cintoríne Lion. Pomník majú v tvare srdca.
Tento príbeh je asi jeden z najznámejších, ale je ich veľmi veľa s veľmi podobnou témou a rovnakým, alebo podobným koncom. Obliehanie Sarajeva Ratkom Mladičom trvalo takmer 1400 dní. Sarajevčania boli vyhladovaní, bez vody, tepla, elektriny. Ale mnohí prežili. A všetci, čo žijú dodnes majú strach, že sa to zopakuje. Vojnu im z hlavy nikto nikdy nedostane. A teraz je jeden z hlavných aktérov toho nešťastia pred hlavným tribunálom. Čo sa odohráva v hlavách toho nešťastia, ktoré sa dialo v Sarajeve? O Srebrenici ani nepíšem radšej...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára