Deň 1 - Košice - Poprad - Telgárt - Kráľova Hoľa
Bolo tuším 17.7.2011. Pred obedom v luxusnom čase mi z Košíc odchádzal IC vlak do Popradu. Stihol som sa dobaliť a kúpiť ešte posledný potrebný proviant na 4 dni na horách. Vlak mal hodinku meškanie, tak sme stáli v KE na stanici. V PP som sa mal stretnúť s Čičom, čo je chalan zo Serede a nikdy som ho nevidel. Tak som mu volal, čože je vo veci, že asi prídem neskôr. Nakoniec sa nám podarilo stihnúť autobus z Popradu do Telgártu. Čičo bol fajn spoločník, aj keď sme sa nikdy pred tým nevideli, bolo o čom pokecať. Do Telgártu sme dorazili niekedy poobede. Vystúpili sme s autobusu a rozmýšľali sme, čo ďalej. Už som vyťahoval mobil, aby som zavolal Lukášovi, ktorý tu už s ďalšími kamošmi mal byť. Bus sa pohol a pred bránou miestnej krčmy sa na nás škľabil Lukáš v zelenom tričku, béžovom klobúku, svetlých kraťasoch a sandáloch. V krčme bolo super, ale nie a nie sa z nej dostať. Predsa len, piť pivo a borovičku pod Kráľovou Hoľou je zážitok. Tam som sa zoznámil so zvyškom expedície. Hermo, Majco, ktorého som volal Vajco a ešte jeden chalan, na ktorého meno si ani pri najväčšej snahe nespomeniem (pracovne Jaro). Počas hrebeňovky som od neho počul len pár slov a tuším žiadnu vetu. Takže partia v podobe 6 ľudí bola pripravená. Vonku jasno, horúco.
Výstup na Kráľovu Hoľu dal zabrať. Z Telgártu hore po lese, popri potôčiku, tuším po žltej. Celý čas v lese, takmer žiadne výhľady. Keď už konečne nejaký bol, tak skutočne stál za to. Keď náš hodníček začal križovať najvyššie položenú asfaltovú cestu na Slovensku, vedúcu až na vrchol Kráľovej Hole, tak sme si všimli, že to vyzerá na búrku. Rýchlo sme sa rozhodovali, kde strávime noc. Šľapať hore po holej pláni sa nám zdal byť samovražedný nápad. Ostať spať v rúre pod cestou bolo lákavé - nezmokneme a nebude na nás pršať, ale málo miesta a je to nepohodlné. Tak sme sa rozhodli pre rozloženie stanov pod cestou na malej čistinke. Najedli sme sa, čo-to popili (Starorežní) a pobrali sme sa spať. Vonku pred stany. Všade okolo nás blesky, búrka a my sme spali nad kúskom jasnej oblohy posiatej hviezdami. Viac krát som cítim Božiu blízkosť počas tejto cesty, a tú prvú noc to bolo prvý krát.
2 deň - Kráľova Hoľa - Sedlo Priehyba
Ráno sme sa zobudili uzimený pod Kráľovou Hoľou. Dole pod nami mraky, my v jasnom,s viežom vzduchu sme si varili rannú kávu, motali si cigaretku a balili si spacáky. Cieľ dnešnej cesty sme nemali vôbec jasný. Kde dôjdeme, tam budeme spať. Myslím, že bol aj návrh, aby sme došli až na Čertovicu, ale nie som si istý.
Výšľap posledných pár desiatok výškových metrov na Kráľovu Hoľu mi dal zabrať. Hore fúkal silný vietor, ale predsa sme si dali dlhšiu pauzu na oslavu toho, že kde sa nám podarilo dostať. Spolu sme si zaspievali Na Kráľovej Holi a ja som išiel nájsť kešku, Čičo urobil 50 klikov a potom sme si vypili a pokračovali sme ďalej. Cesta ubiehala príjemne, hore na hrebeni sa išlo naozaj perfektne. Poobede sme došli do útulne Andrejcová. Ďalšia dlhšia prestávka na obed a relax. Stretli sme tam pána, cukrovkára, ktorý tam bol so svojimi synovcami alebo kým. Dve chlapčiatka. Oni už ostávali spať na Andrejcovej, my sme sa napokon rozhodli ísť ďalej. Tak sme sa vydali hore na Veľkú Vápenicu. Cesta celkom dala zabrať. Po dobrom obede s 25kg ruksakom trepať sa pomedzi kosodrevinu hore a hore a hore... Veľká Vápenica ponúka nádherné výhľady do oboch kotlín. Na výhľade sme sa takmer pri západe slnka trošku pofotili a smer Sedlo Priehyba, kde nás čakal nocľah. To nám dalo zabrať asi najviac. Cesta bola neupravená, bolo potrebné prekračovať veľké popadané stromy, kamene... Niečo vyše polhodinu strmým zrázom dole. Takmer som mal nutkanie sadnúť na zadok a šmýkať sa dole. Po toľkých nachodených kilometroch a s tým ruksakom... Ale zvládli sme to a Na Priehybe nás čakalo príjemné prostredie, potôčik, čučoriedky, neďaleko výdatný prameň, v ktorom sa dalo poľahky umyť. Tu to bola asi jedna z pamätných nocí. Založili sme si ohník, pojedli čo to zo zásob a potom sme si vybrali fľaštičku a nechali ju kolovať. Ohník horel, fľaška kolovala, jazyky sa rozväzovali a prišla klasická trampská noc. Hovorili sme si zážitky z lesov, ani sme si neuvedomili kedy a po dvoch fľašiach starorežnej sme sa dali na slivku, po nej na borovičku a zaklincovali sme to rumom. Fakt paráda. Čičo nám spieval nejaké ľudovky a my sme sa na ňom zabávali. Stany boli postavené, ale aj tak v nich nikto nespal. Ďalšia noc pod širákom.
3. deň - Sedlo Priehyba - Čertovica
Ráno sme sa zobudili príjemne oddýchnutí, okolo desiatej, okolo nás už prechádzal pán, ktorého sme stretli na Andrejcovej. My sme si práve pretierali oči. Pojedli sme a s nechuťou sme sa vyberali ďalej, navzájom sa povzbudzujúc. Hneď na rozcvičku nás čakal dlhý strmák, lebo to, čo sme včera schádzali dole do doliny sme si museli dnes šľapnúť opäť naspäť hore. Trošku s tým bol problém, ale zvládli sme to. Hore bola mesačná krajina. Celé kopce zničené kombináciou veterných pohrôm, lykožrútom a lesníkmi. Na zaplakanie. Jednoznačne toto bol najhorší deň cesty. Slnko pieklo, les sme míňali len občas. Aj napriek tomu bolo pár nádherných miest, ktoré nás povzbudili a zdvihli nám náladu. Ale určite, je tento úsek najhoršia časť celej hrebeňovky. Niekedy poobede okolo štvrtej sme došli na ďalšiu útulňu, na Ramžu. Táto sa mi naozaj páčila asi najviac. Malá chalúpka učupená na čistinke v krásnom smrekovom lese. Pred chalúpkou pár lavičiek, ohnisko, trošku raždia, neďaleko latrína (na moje veľké potešenie :) ) a asi 300m od chaty prameň. V chatke málo miesta, ale veľmi útulne, čisto. Malý krbík na prečkatie nepríjemnej daždivej noci. Tá nám ale nehrozila. Čertovica bola od Ramže pár hodín, tuším 2:15, ale nie som istý a nechce sa mi čumieť do mapy, ten kto chce, si to aj tak nájde a tento článok je moja spomienka nie presný itinerár, ktorým sa treba riaďiť:) Takže na Čertovicu nás ešte čakala chvíľka šľapania, po dni, ktorý bol psychicky naozaj veľmi náročný na šľapanie. Hlasovali sme, ja som chcel ostať, ale Čičo, Hermo a Lukáš tvrdili, že treba ísť ďalej, že kde dôjdeme, tam dôjdeme. A tak sme sa opäť vybrali šľapať. Išlo sa celkom príjemne, veď už bol takmer večer. Kým sme došli na Čertovicu parádne sme si ponadávali, ja som už pri ceste dole myslel, že mi zhoria podrážky na topánkach a prilepia sa mi na nohy, tak ma všetko bolelo. Nakoniec sa nám podarilo dobehnúť na Čertovicu. Tam sme stetli uja s cukrovkou, ktorý bol s tými dvoma chlapcami a nejaké dve češky, ktoré robili tú istú trasu ako mi, akurát, že sme sa míňali. Čašník v motoreste, ktorý sa pomaly zatváral nám na veľké prehováranie dal bryndzové halušky. Dvojitú porciu pre každého. Ľudkovia. Nikdy som toľko halušiek nezjedol tak rýchlo a s takou chuťou. Ruksak som hodil pri lavičke, vibramy som vyzul, ponožky uložil tak, aby nehrozil únik rádioaktívneho materiálu nazhromaždeného počas celého dňa šľapania. Bolo mi fakt rozprávkovo. K tomu pivo a klasicky borovička. Hermo, Vajco (Majco) a Jaro nás ráno opúšťali a nepokračovali s nami ďalej, potrebovali sme sa rozlúčiť. Dali sme si potom ešte bryndzové pirohy, ďalšie pivo a veľa borovičiek. Jedno kolo aj s češkami tuším. Ja som prvý krát v živote zjedol toľko jedla bol som tak akurátne najedený, keby sa dalo, zjem ešte niečo:) Odobrali sme sa spať, ja pod jedličku, ktorá tam rástla, chalani na kopček pár metrov odo mňa. Spalo sa naozaj rozprávkovo. Opať pod širákom, pri splne Mesiaca. Sny sa plnia....
4. deň - Čertovica - Chopok
Ráno som sa zobudil na východ Slnka. Jeho prvé lúče mi šteklili tvár vykúkajúcu zo spacáku. Po chvíľke čumenia na to, ako sa Slniečko driape pomedzi vrcholky smrekového lesa som si uvedomil, že Boh naozaj existuje. Bolo to krásne ráno. Zbehol som pod striešku chaty Horskej Služby, vybalil som si lekárničku, ošetril otlaky, dal sa do reči s češkami, ktoré tam spali a už sa balili. Kým som si spravil rannú hygienu, voda na variči zovrela a mohol som si zaliať kávu. K tomu horalka, trošku starší chlebík s paštékou a musli tyčinka. Zaťiaľ chalani vstali. Lukáš a Čičo sa rýchlo najedli, poriadne sme sa rozlúčili, nabrali si vodu a vydali sa smerom na Králičku.
Z Čertovice to opäť začínalo nepríjemne. Výšľap horena zjazdovku a potom ešte ďalej. Ale šľapalo sa mi naozaj pohodlne. Keď sme vyšli hore, bolo to ako v rozprávke. Výhľad na Chatu Milana Rastislava Štefánika, zbadali sme dokonca aj Kráľovu Hoľu. Celá cesta, ktorú sme prešli sa nám teraz rozprestrela na dlani. Bol to nádherný pohľad. Po troške chodenia po hrebeni s nádhernými výhľadmi na všetky strany sme pod nami zbadali učupenú Štefáničku. Doslova som sa rozbehol ku nej. Unavený dlhým chodením na pekúcom júlovom Slnku som sa tešil na dobre čapované pivko. To sme vedeli, že to tam je. A fakt bolo:) ale Corgoň. To ma síce netešilo, ale bol to jednoznačne najlepší Corgoň môjho života. Slniečko svietilo, pivko chutilo, vybalili sme si obed a pod Ďumbierom sme sa krásne najedli. Pokecali sme s horským nosičom a popozerali sme sa na deti, ktoré po sebe doslova pičovali celý čas a nakoniec sme zistili, že boli s nejakého kresťanského tábora. Krása:).
Po pivku a s vidinou ďalšieho na Kamennej chate pod Chopkom sa mi šľapalo fakt krásne. Slnko síce pripekalo čoraz viac, ale netrápilo ma to. Chalani sa rozhodli vyšľapnúť na Ďumbier, mne sa nechcelo, lebo som tam bol pár rokov pred tým. Tak som si tam sadol na jeden kameň a pozeral som sa naokolo, občas sa dal s niekym do reči a užíval si chvíle. Cestou na Chopok sme stretli kamzíky, ktoré sme krásne pofotili. Čičo bol nejaký nesvoj, chcel silou mocou dôjsť čím ďalej, najlepšie až na Donovaly, kde sme plánovali končiť. Ale na Kamienke sa všetko pomenilo. Čapovali Šariš. Z letnej terasy bolo vidno naozaj úplne všetko a čapovali tam Šariš. Stál síce 2€, ale bol to fakt poctivý Šariš. Chatárka oznámila, že môžme prespať. Za 10€. Na ďalšiu útulňu nemáme šancu dôjsť, lebo to trvá asi 4 hodiny, došli by sme tam okolo deviatej, desiatej večer. S Lukášom sme to odmietli. Dôvodov bolo viacero. Absolvovať 2 dni po sebe šialené šľapanie do deviatej večer, plašiť sa, uštvať sa sme naozaj nechceli. Prišli sme oddýchnuť. Veľmi nás aj lákala noc na Chopku len za 10€. A samozrejme Šariš:). Tak Čičo nám hovoril, že sme mali plán, že dôjdeme ďalej. Ja som mu povedal, že v ekonómii to je tak, že jedno zo základných pravidiel plánovania hovorí o tom, že tie plány majú byť flexibilné. Na to mi Čičo (lekár) povedal, že mu nemám rozprávať ekonomické píčoviny. Odvtedy som ho pred Lukášom volal Pičo. Nejak mi to pasovalo. Tak sme nakoniec ostali na Chopku. Dali sme si ďalšie pivo, najedli sme sa. Mňa nesmierne potešilo, že tam mali cigarety. Moje mi došli už na Čertovici a nikde tam žiadne neboli, rovnako ako na Štefáničke. A večer na Chopku s pivom a bez cigarety? Nieeee....:) S Lukášom sme sa boli prebehnúť hore na Chopok. Stretli sme tam človeka, Honzu, na ktorého nikdy nezabudnem. Okrem nás boli na chate aj nejaký česi. Tilak oblečenie, Deuter batohy, Hangwag topánky, Nikony foťáky... Kto rozumie, vie si predstaviť, kto nie, tak mali na sebe nahodené naozaj špičkové a extrémne drahé oblečenie. Boli celkom príjemný. Ale späť k Honzovi. Honza mal potrhané menčestráky, flanelku a na nej sveter. Na nohách staré vibramy s prelomenou podrážkou. Ruksak bez akéhokoľvek chrbtového systému. Najlacnejší ukrajinský model 70l ruksáku. Bol z Valašska, 4 deti, žena, 5 hektárov pôdy, ktorú si sám obrábal a v okruhu 5km od neho nikto. Potom ďalší takýto človek ako Honza. Vyrábal z dreva píšťalky. Na Chopku pri západe Slnka sme sa s ním o tom bavili. Vyžaroval z neho absolútny pokoj. Pokora. Šťastie. My sme sa pred hrebeňovkou chystali, zháňali veci, tí česi mali na sebe len ponožky v takej cene ako on mal všetko, čo mal na sebe. A neviem prečo, ale veľmi som mu závidel. Zrazu z ruksaka vytiahol starú, mierne špinavú detskú plienku. Jemne ju rozvinul a vybral z nej píšťalku, ktorú sám vystrúhal. 15 minút nám na nej hral. S Lukášom sme fajčili cigaretku, pozerali na západ Slnka na Chopku a tento priateľský Čech hral na svojej vlastne vyrobenej píštale. Bolo mi do plaču. Ani neviem prečo. Uvedomil som si, že niekedy stačí naozaj málo ku šťastiu? Začali mi chýbať rodičia a Ivka, ktorá bola vtedy v Čechách na brigáde. Zrazu som bol sám. Ešte pár dní pred tým som makal na ukončení semestra, by som mal školu, kariéru, prachy, kvalitné oblečenie, veľké auto, ešte väčší dom... a zrazu som si pri Honzovi pripadal ako zbitý pes...
5. deň - Chopok - Demänovská dolina
Večer sme sa dohodli, že vstaneme spolu s Čechmi, ktorý spali s nami vo veľkej izbe na východ Slnka na Chopku a že potom pôjdeme rovno na Donovaly. Dá sa to za jeden deň stihnúť, keď človek trošku makne. Pičovi sme to sľúbili a boli by sme svine, kebyže to nespravíme, keď už s nami ostal na tom Chopku. Východ Slnka s Čechmi bol zaujímavý. Vyobliekaný s parádnymi foťákmi a statívmi išli fotiť východ Slnka. Asi tak o pol piatej, piatej ráno. My s nimi samozrejme. Lenže bola vysoká oblačnosť a východ Slnka sa nekonal. Namiesto neho prišiel dážď a búrka. S Lukášom sme mali radosť - prvý dážď odkedy sme na hrebeňovke prišiel až v posledný deň. Chceli sme dážď, ale až na koniec, lebo premočené boty za noc nevyschnú, ale jeden deň (posledný) sa v nich dá prežiť. Ale narušilo nám to plány. Z Chopku sa nedalo odísť, pretože cesta v búrke po hrebeni by bola samovražda. Tak sme tam s tými Čechmi čakali, čo sa bude diať ďalej. Došiel aj Honza, s Čechmi po sebe poškuľovali, zjavne si nesadli. My s Lukášom sme bili partu s každým. Pičo pičoval. Chcel ísť, ale uvedomoval si, že to je blbosť. Tak nadával, aby sa ukľudniľ. Konečne sa to pred deviatou ráno ukľudnilo a my sme mohli vyraziť. Česi na Štefáničku a Honzo sa rozhodol ísť s nami. Celou cestou sa nám striedalo počasie. Pršalo, nepršalo... Na Derešoch sme sa rozhodli, že nemá význam pokračovať ďalej. Rýchlejšie bude zbehnúť dole do Demänovskej doliny a odtiaľ na autobus niekde, kde sa dostaneme. Pičo vyštartoval ako namydlený blesk. Ja Lukáš a Honza sme sa neponáhľali. Obdivovali sme mraky, ako sa lesy vyparovali, kvety, zbierali kamienky... Užívali sme si posledné chvíle týchto nádherných dní. Keď sme vošli do civilizácie bolo mi čudne. Autá, zhon, mobily, ľudia, krik, hluk, smog... Ako keby som tam nepatril. Zistili sme, že Pičo už sedí v nejakom vlaku niekde k nemu domov. My sme si našli bus do Liptovského Mikuláša, spolu s Honzom sme si pred stanicou v Mikuláši dali ešte pivko, objali sa a s Lukášom sme sadali smer Poprad a odtiaľ na chatu do Plavnice, tam nás čakala partia a rekonvalescencia, aby sme nedostali šok z prudkého prechodu do civilizácie.
Táto hrebeňovka pre mňa znamenala naozaj veĺmi veľa. Zistil som veľmi veľa vecí o sebe a veľmi mi to pomohlo. Rovnako si dovolím tvrdiť, že to veĺmi prehĺbilo už aj tak silné priateľstvo, ktoré som s Lukášom mal. Zistil som, že aj ľudia, ktorých poznám pár dní mi prirástu k srdcu a keď s nimi budem niekedy komunikovať, hoc aj o 10 rokov, vždy si budem na tieto chvíle v veľkou vďakou a láskou spomínať.
P.S.: Prepáčte, že som sa tak rozpísal, ale chcel som si tu napísať nejaký svoj denník z toho, čo si pamätám, aby som sa k tomu mohol neskôr vrátiť. Je to skôr moja spomienka, ako nejaký návod na to, ako prejsť hrebeňovku, čo som už písal. Tak dúfam, že sa Vám páčilo:) A pozdravujem Peťku a Luca :)
P.P.S.: Fotky budú najneskôr o týždeň na mojom picasa albume, hodím sem link :)
3. deň - Sedlo Priehyba - Čertovica
Ráno sme sa zobudili príjemne oddýchnutí, okolo desiatej, okolo nás už prechádzal pán, ktorého sme stretli na Andrejcovej. My sme si práve pretierali oči. Pojedli sme a s nechuťou sme sa vyberali ďalej, navzájom sa povzbudzujúc. Hneď na rozcvičku nás čakal dlhý strmák, lebo to, čo sme včera schádzali dole do doliny sme si museli dnes šľapnúť opäť naspäť hore. Trošku s tým bol problém, ale zvládli sme to. Hore bola mesačná krajina. Celé kopce zničené kombináciou veterných pohrôm, lykožrútom a lesníkmi. Na zaplakanie. Jednoznačne toto bol najhorší deň cesty. Slnko pieklo, les sme míňali len občas. Aj napriek tomu bolo pár nádherných miest, ktoré nás povzbudili a zdvihli nám náladu. Ale určite, je tento úsek najhoršia časť celej hrebeňovky. Niekedy poobede okolo štvrtej sme došli na ďalšiu útulňu, na Ramžu. Táto sa mi naozaj páčila asi najviac. Malá chalúpka učupená na čistinke v krásnom smrekovom lese. Pred chalúpkou pár lavičiek, ohnisko, trošku raždia, neďaleko latrína (na moje veľké potešenie :) ) a asi 300m od chaty prameň. V chatke málo miesta, ale veľmi útulne, čisto. Malý krbík na prečkatie nepríjemnej daždivej noci. Tá nám ale nehrozila. Čertovica bola od Ramže pár hodín, tuším 2:15, ale nie som istý a nechce sa mi čumieť do mapy, ten kto chce, si to aj tak nájde a tento článok je moja spomienka nie presný itinerár, ktorým sa treba riaďiť:) Takže na Čertovicu nás ešte čakala chvíľka šľapania, po dni, ktorý bol psychicky naozaj veľmi náročný na šľapanie. Hlasovali sme, ja som chcel ostať, ale Čičo, Hermo a Lukáš tvrdili, že treba ísť ďalej, že kde dôjdeme, tam dôjdeme. A tak sme sa opäť vybrali šľapať. Išlo sa celkom príjemne, veď už bol takmer večer. Kým sme došli na Čertovicu parádne sme si ponadávali, ja som už pri ceste dole myslel, že mi zhoria podrážky na topánkach a prilepia sa mi na nohy, tak ma všetko bolelo. Nakoniec sa nám podarilo dobehnúť na Čertovicu. Tam sme stetli uja s cukrovkou, ktorý bol s tými dvoma chlapcami a nejaké dve češky, ktoré robili tú istú trasu ako mi, akurát, že sme sa míňali. Čašník v motoreste, ktorý sa pomaly zatváral nám na veľké prehováranie dal bryndzové halušky. Dvojitú porciu pre každého. Ľudkovia. Nikdy som toľko halušiek nezjedol tak rýchlo a s takou chuťou. Ruksak som hodil pri lavičke, vibramy som vyzul, ponožky uložil tak, aby nehrozil únik rádioaktívneho materiálu nazhromaždeného počas celého dňa šľapania. Bolo mi fakt rozprávkovo. K tomu pivo a klasicky borovička. Hermo, Vajco (Majco) a Jaro nás ráno opúšťali a nepokračovali s nami ďalej, potrebovali sme sa rozlúčiť. Dali sme si potom ešte bryndzové pirohy, ďalšie pivo a veľa borovičiek. Jedno kolo aj s češkami tuším. Ja som prvý krát v živote zjedol toľko jedla bol som tak akurátne najedený, keby sa dalo, zjem ešte niečo:) Odobrali sme sa spať, ja pod jedličku, ktorá tam rástla, chalani na kopček pár metrov odo mňa. Spalo sa naozaj rozprávkovo. Opať pod širákom, pri splne Mesiaca. Sny sa plnia....
4. deň - Čertovica - Chopok
Ráno som sa zobudil na východ Slnka. Jeho prvé lúče mi šteklili tvár vykúkajúcu zo spacáku. Po chvíľke čumenia na to, ako sa Slniečko driape pomedzi vrcholky smrekového lesa som si uvedomil, že Boh naozaj existuje. Bolo to krásne ráno. Zbehol som pod striešku chaty Horskej Služby, vybalil som si lekárničku, ošetril otlaky, dal sa do reči s češkami, ktoré tam spali a už sa balili. Kým som si spravil rannú hygienu, voda na variči zovrela a mohol som si zaliať kávu. K tomu horalka, trošku starší chlebík s paštékou a musli tyčinka. Zaťiaľ chalani vstali. Lukáš a Čičo sa rýchlo najedli, poriadne sme sa rozlúčili, nabrali si vodu a vydali sa smerom na Králičku.
Z Čertovice to opäť začínalo nepríjemne. Výšľap horena zjazdovku a potom ešte ďalej. Ale šľapalo sa mi naozaj pohodlne. Keď sme vyšli hore, bolo to ako v rozprávke. Výhľad na Chatu Milana Rastislava Štefánika, zbadali sme dokonca aj Kráľovu Hoľu. Celá cesta, ktorú sme prešli sa nám teraz rozprestrela na dlani. Bol to nádherný pohľad. Po troške chodenia po hrebeni s nádhernými výhľadmi na všetky strany sme pod nami zbadali učupenú Štefáničku. Doslova som sa rozbehol ku nej. Unavený dlhým chodením na pekúcom júlovom Slnku som sa tešil na dobre čapované pivko. To sme vedeli, že to tam je. A fakt bolo:) ale Corgoň. To ma síce netešilo, ale bol to jednoznačne najlepší Corgoň môjho života. Slniečko svietilo, pivko chutilo, vybalili sme si obed a pod Ďumbierom sme sa krásne najedli. Pokecali sme s horským nosičom a popozerali sme sa na deti, ktoré po sebe doslova pičovali celý čas a nakoniec sme zistili, že boli s nejakého kresťanského tábora. Krása:).
Po pivku a s vidinou ďalšieho na Kamennej chate pod Chopkom sa mi šľapalo fakt krásne. Slnko síce pripekalo čoraz viac, ale netrápilo ma to. Chalani sa rozhodli vyšľapnúť na Ďumbier, mne sa nechcelo, lebo som tam bol pár rokov pred tým. Tak som si tam sadol na jeden kameň a pozeral som sa naokolo, občas sa dal s niekym do reči a užíval si chvíle. Cestou na Chopok sme stretli kamzíky, ktoré sme krásne pofotili. Čičo bol nejaký nesvoj, chcel silou mocou dôjsť čím ďalej, najlepšie až na Donovaly, kde sme plánovali končiť. Ale na Kamienke sa všetko pomenilo. Čapovali Šariš. Z letnej terasy bolo vidno naozaj úplne všetko a čapovali tam Šariš. Stál síce 2€, ale bol to fakt poctivý Šariš. Chatárka oznámila, že môžme prespať. Za 10€. Na ďalšiu útulňu nemáme šancu dôjsť, lebo to trvá asi 4 hodiny, došli by sme tam okolo deviatej, desiatej večer. S Lukášom sme to odmietli. Dôvodov bolo viacero. Absolvovať 2 dni po sebe šialené šľapanie do deviatej večer, plašiť sa, uštvať sa sme naozaj nechceli. Prišli sme oddýchnuť. Veľmi nás aj lákala noc na Chopku len za 10€. A samozrejme Šariš:). Tak Čičo nám hovoril, že sme mali plán, že dôjdeme ďalej. Ja som mu povedal, že v ekonómii to je tak, že jedno zo základných pravidiel plánovania hovorí o tom, že tie plány majú byť flexibilné. Na to mi Čičo (lekár) povedal, že mu nemám rozprávať ekonomické píčoviny. Odvtedy som ho pred Lukášom volal Pičo. Nejak mi to pasovalo. Tak sme nakoniec ostali na Chopku. Dali sme si ďalšie pivo, najedli sme sa. Mňa nesmierne potešilo, že tam mali cigarety. Moje mi došli už na Čertovici a nikde tam žiadne neboli, rovnako ako na Štefáničke. A večer na Chopku s pivom a bez cigarety? Nieeee....:) S Lukášom sme sa boli prebehnúť hore na Chopok. Stretli sme tam človeka, Honzu, na ktorého nikdy nezabudnem. Okrem nás boli na chate aj nejaký česi. Tilak oblečenie, Deuter batohy, Hangwag topánky, Nikony foťáky... Kto rozumie, vie si predstaviť, kto nie, tak mali na sebe nahodené naozaj špičkové a extrémne drahé oblečenie. Boli celkom príjemný. Ale späť k Honzovi. Honza mal potrhané menčestráky, flanelku a na nej sveter. Na nohách staré vibramy s prelomenou podrážkou. Ruksak bez akéhokoľvek chrbtového systému. Najlacnejší ukrajinský model 70l ruksáku. Bol z Valašska, 4 deti, žena, 5 hektárov pôdy, ktorú si sám obrábal a v okruhu 5km od neho nikto. Potom ďalší takýto človek ako Honza. Vyrábal z dreva píšťalky. Na Chopku pri západe Slnka sme sa s ním o tom bavili. Vyžaroval z neho absolútny pokoj. Pokora. Šťastie. My sme sa pred hrebeňovkou chystali, zháňali veci, tí česi mali na sebe len ponožky v takej cene ako on mal všetko, čo mal na sebe. A neviem prečo, ale veľmi som mu závidel. Zrazu z ruksaka vytiahol starú, mierne špinavú detskú plienku. Jemne ju rozvinul a vybral z nej píšťalku, ktorú sám vystrúhal. 15 minút nám na nej hral. S Lukášom sme fajčili cigaretku, pozerali na západ Slnka na Chopku a tento priateľský Čech hral na svojej vlastne vyrobenej píštale. Bolo mi do plaču. Ani neviem prečo. Uvedomil som si, že niekedy stačí naozaj málo ku šťastiu? Začali mi chýbať rodičia a Ivka, ktorá bola vtedy v Čechách na brigáde. Zrazu som bol sám. Ešte pár dní pred tým som makal na ukončení semestra, by som mal školu, kariéru, prachy, kvalitné oblečenie, veľké auto, ešte väčší dom... a zrazu som si pri Honzovi pripadal ako zbitý pes...
5. deň - Chopok - Demänovská dolina
Večer sme sa dohodli, že vstaneme spolu s Čechmi, ktorý spali s nami vo veľkej izbe na východ Slnka na Chopku a že potom pôjdeme rovno na Donovaly. Dá sa to za jeden deň stihnúť, keď človek trošku makne. Pičovi sme to sľúbili a boli by sme svine, kebyže to nespravíme, keď už s nami ostal na tom Chopku. Východ Slnka s Čechmi bol zaujímavý. Vyobliekaný s parádnymi foťákmi a statívmi išli fotiť východ Slnka. Asi tak o pol piatej, piatej ráno. My s nimi samozrejme. Lenže bola vysoká oblačnosť a východ Slnka sa nekonal. Namiesto neho prišiel dážď a búrka. S Lukášom sme mali radosť - prvý dážď odkedy sme na hrebeňovke prišiel až v posledný deň. Chceli sme dážď, ale až na koniec, lebo premočené boty za noc nevyschnú, ale jeden deň (posledný) sa v nich dá prežiť. Ale narušilo nám to plány. Z Chopku sa nedalo odísť, pretože cesta v búrke po hrebeni by bola samovražda. Tak sme tam s tými Čechmi čakali, čo sa bude diať ďalej. Došiel aj Honza, s Čechmi po sebe poškuľovali, zjavne si nesadli. My s Lukášom sme bili partu s každým. Pičo pičoval. Chcel ísť, ale uvedomoval si, že to je blbosť. Tak nadával, aby sa ukľudniľ. Konečne sa to pred deviatou ráno ukľudnilo a my sme mohli vyraziť. Česi na Štefáničku a Honzo sa rozhodol ísť s nami. Celou cestou sa nám striedalo počasie. Pršalo, nepršalo... Na Derešoch sme sa rozhodli, že nemá význam pokračovať ďalej. Rýchlejšie bude zbehnúť dole do Demänovskej doliny a odtiaľ na autobus niekde, kde sa dostaneme. Pičo vyštartoval ako namydlený blesk. Ja Lukáš a Honza sme sa neponáhľali. Obdivovali sme mraky, ako sa lesy vyparovali, kvety, zbierali kamienky... Užívali sme si posledné chvíle týchto nádherných dní. Keď sme vošli do civilizácie bolo mi čudne. Autá, zhon, mobily, ľudia, krik, hluk, smog... Ako keby som tam nepatril. Zistili sme, že Pičo už sedí v nejakom vlaku niekde k nemu domov. My sme si našli bus do Liptovského Mikuláša, spolu s Honzom sme si pred stanicou v Mikuláši dali ešte pivko, objali sa a s Lukášom sme sadali smer Poprad a odtiaľ na chatu do Plavnice, tam nás čakala partia a rekonvalescencia, aby sme nedostali šok z prudkého prechodu do civilizácie.
Táto hrebeňovka pre mňa znamenala naozaj veĺmi veľa. Zistil som veľmi veľa vecí o sebe a veľmi mi to pomohlo. Rovnako si dovolím tvrdiť, že to veĺmi prehĺbilo už aj tak silné priateľstvo, ktoré som s Lukášom mal. Zistil som, že aj ľudia, ktorých poznám pár dní mi prirástu k srdcu a keď s nimi budem niekedy komunikovať, hoc aj o 10 rokov, vždy si budem na tieto chvíle v veľkou vďakou a láskou spomínať.
P.S.: Prepáčte, že som sa tak rozpísal, ale chcel som si tu napísať nejaký svoj denník z toho, čo si pamätám, aby som sa k tomu mohol neskôr vrátiť. Je to skôr moja spomienka, ako nejaký návod na to, ako prejsť hrebeňovku, čo som už písal. Tak dúfam, že sa Vám páčilo:) A pozdravujem Peťku a Luca :)
P.P.S.: Fotky budú najneskôr o týždeň na mojom picasa albume, hodím sem link :)
2 komentáre:
super citanie Matusu. Normalne fakt ma to zaujalo.
Fest dobre sa to cita, uplne som sa vzil do tej vasej expedicie :D Az som dostal chut ist na taku turu. Zdravim
Zverejnenie komentára