Jazdím závodne, myslím náhodne

Pomaly a isto sa nám blíži druhé kolo prezidentských volieb. Po zisteniach a debatách posledného týždňa je otázka výhry Ivana Gašparoviča viac ako neistá. Môže sa zomlieť hocičo. Všetko je otvorené, problém je v tom, že nie nemáme žiaden predvolebný prieskum o ktorý by sa dalo oprieť, je teda otázne kto môže vyhrať. Osobne si myslím, že Radičová má po včerajšku vyššiu šancu na výhru, ako ju mala po prvom kole volieb. Aj keď kampaň medzi kolami bola veľmi slabá a málo viditeľná. Pomohlo jej Gašparovičove vyjadrenie o tom, že je vlastne ako keby člen Smeru. Všetko je teda otvorené a vyhrať môžu obaja, dúfajme teda, že to vyhrá TÁ SPRÁVNA KANDIDÁTKA :)

Teraz Vám prinášam príbeh, ktorý som náhodou našiel na internete.

Som prezidentom SR. Ešte stále. Je po prvom kole prezidentských volieb, a mňa čaká o dva týždne druhé. Som strašne unavený. Súperi, mítingy, tv debaty to ma vyčerpalo. Otázky moderátorov, kedy som ako hlasoval, ma ničia. Kto by si to pamätal. Ja si nepamätám, ako skončil tretí zápas hokejového finále minulý rok. Tak neviem, čo stále odo mňa chcú, s nejakým Gauliderom.

Radím sa s Robertom, ako ďalej. Odporúča mi niekoľkodňový oddych. On bude v kampani pred druhým kolom pokračovať za mňa. Ja súhlasím. Rozhodujem sa, že navštívim srbské pobrežie. Kážem, aby mi pobalili veci. a pripravili môj Seat Ibiza 2.0 GTI. Chcem šoférovať sám. Zatiaľ splním ešte jednu povinnosť. Aj keď som to už raz urobil, chcem sa opätovne ospravedlniť Michalovi Kováčovi. Zapínam svoj stolový počítač. Naštartujem obľúbený Google, a napíšem odkaz Michalovi Kováčovi.

Odošlem Enterom, ako sa patrí, vypnem počítač a zabalím ho do krabice. Do druhej zabalím svoj 22 palcový monitor. Bez týchto pomocníkov, by som sa na ceste nezaobišiel. Prichádza za mnou šéf ochranky, vraj na takú cestu nemôžem ísť sám. Kážem teda ochranke pobaliť sa. Vravím im, že si ideme pozrieť rozvoj turistického ruchu na srbské pobrežie. Pozerajú na mňa trochu čudne, ale neodvážia sa protestovať. Som prezident, a to im stačí.

Obliekam si kombinézu a o pol hodiny vyrážame z prezidentského paláca. Ja, počítač, a monitor v pretekárskej Ibize, a predo mnou BMW s majákom. Vidím, ako sa ľudia zastavujú, keď nás vidia. Mám ich rád. O chvíľu prekračujeme hranice s Maďarskom, a uháňame smerom na Budapešť. V hlavnom meste Maďarska nás zastavuje polícia. Vystupujem z auta, a pýtam sa čo sa deje. Vraj, na cudzom území nemôžeme používať maják, a k tomu ešte šofér nemôže nájsť technický preukaz. Nechcem sa predstavovať, chcem ostať nenápadný. Šéf ochranky si teda sadá ku mne do Ibizi, a ostatných nechávame napospas osudu. Keď sa vrátim, dám im nejaké štátne vyznamenanie. Slotovi o tom radšej ani nepoviem, aby sa nerozdúchavali vášne.
Cesta ubieha rýchlo. Pred Belehradom zastavujeme na čerpacej stanici. Dotankovať, a spýtať sa, ako sa dostaneme na srbské pobrežie. Prvú vec urobíme bez problémov, ale cestu na pobrežie nám nevie nikto ukázať. Veľmi ma to prekvapuje. Nevadí, veď mám so sebou počítač. Poprosím pumpára, či sa môžem na chvíľku pripojiť do elektrickej siete. Dovolí to, tak vyberám na pult svoj počítač a 22 palcový monitor. Počítač sa zapne bez problémov, ale Google nekomunikuje(podobne ako Vlado Mečiar). Pýtam sa pumpára, či majú v Srbsku Google. Nechápavo sa na mňa pozerá. Káže nám odísť. Tak balíme počítač, a pokračujeme podľa tabule na Podgoricu. To je v Čiernej Hore, a niekde blízko musí byť aj to srbské pobrežie. Keď dorazíme do Podgorice, rozhodnem, že tu prenocujeme. Recepčnému v hoteli darujem dres Slovana. Viditeľne ho to potešilo. Po príchode na izbu okamžite zaspím. Ráno pokračujeme v hľadaní srbského pobrežia. Ideme popri Jadranskom mori, a hľadáme tabuľu Serbia. Prechádzame colnicami Crna Gora, BiH, Hrvatska ale Serbia nikde. Kde potom majú to pobrežie? Nechápem. Už sme pri hraniciach so Slovinskom.
Rozhodujem sa pre zmenu. Navštívim Dominika XVI vo Vatikáne! Veď, už sme skoro v Taliansku. Tam trafím určite, veď všetky cesty vedú do Ríma. Cesta pokračuje bez problémov. V Benátkach nám ľudia v karnevalových maskách mávajú. Problémy nastávajú až neskôr. Zastavujú nás karabinieri, prekročil som rýchlosť. Ja zaplatím pokutu, a šéfa ochranky zatknú. Mal bez povolenia zbraň na cudzom území. Nevadí, keď sa vrátim, dám mu štátne vyznamenanie. Pokračujem sám. Do Ríma trafím po diaľnici bez problémov. V Ríme to už je horšie, dostať sa do Vatikánu mi trvá tri hodiny. Už vidím nám. Sv. Petra, ale nemám kde zaparkovať. A ani by som tu auto nenechal, mám na zadných sedadlách počítač a 22 palcový monitor. Tak odopnem kovovú reťaz, ktorá zabraňuje vstupu na námestie a vchádzam tam svojou pretekárskou Ibizou 2.0 GTI. Japonskí turisti mi mávajú a fotografujú ma. Ja im mávam naspäť.

Cestu mi zablokuje čierna Alfa Romeo. Ešte za jazdy z nej vyskakujú karabinieri s namierenými samopalmi. Vystupujem, usmievam sa a snažím sa im to vysvetliť:
"I´m a slovak president."
"Yes, Yes, and I´m a Giuseppe Garribaldi", hovorí karabinier, a tlačí ma na kapotu mojej Ibizi 2.o GTI. Druhý karabinier ma prehľadáva. Nič nenájde.
"Can I speaking to Dominik sixteenth??", skúšam.
"Of course" hovorí karabinier, a vtláča ma do ich Alfy Romeo. Keď som vo vnútri, vidím ako s mojej Ibizi 2,0 GTI vyberajú môj počítač a 22 palcový monitor. Keby som mohol, ponúknem im dres Slovana, ale nemôžem. Mám spútané ruky. To by ich určite obmäkčilo. Rezignujem, a nechám sa odviesť kam treba.

V cele som sám. Povolili mi jeden telefonát. Volám Róbertovi. Verím, že zariadi moje prepustenie. Rád by som sa zúčastnil vlastnej inaugurácie.