Plánovanie
Pôvodne sme chceli ísť cez Necpalskú dolinu, prespať na Salaši pod Suchým vrchom a potom pokračovať na Rakytov, pozrieť chalanov, ktorý otvorili Limbu a zísť dole do doliny. Lukáš ale oznámil, že cez Necpalskú on teda nepôjde, pretože v lete tam boli samé ceduľky, že tam je zvýšený výskyt medveďov. A stretnúť v apríli vyhladovaného macka sa nám teda nechcelo. Aj keď trošku áno, ale až tak veľmi zase nie. Ja som vypustil Rakytov, pretože tam hlásili tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Keby že si mám vybrať medzi medveďom a lavínou, vyberám si medveďa. Nakoniec sme sa zhodli na trase Vyšné Revúce - Sedlo Ploská - Ploská - Chyžky - Koniarky - Salaš pod Suchým vrchom (noc) - Koniarky - Chyžky - Zelená Dolina - Vyšné Revúce. Tam nehrozili lavíny, ani medvede, nič... aj keď stopy medveďa sme videli.
Otlaky
Šľapeme do sedla Ploskej. Sme niekde nad Vyšnými Revúcimi, vidím, že s Lukim je zle. Zobral si bratove nové topánky, pretože myslel, že tie jeho staré to už nezvládnu. Zastavujeme na salaši pri chodníku. Niečo vypijeme, zjeme, pokecáme. Lukáš si zo zaťatými zubami dáva dole topánku. Na päte ma otlak veľkosti polievkovej lyžice. Je to zlé. Durhá päta vyzerá podobne, aj keď zatiaľ nie až tak vážne. Riešime to oblepením piet a dvojponožkovou technikou, ktorá sa mi osvedčila počas hrebeňovky Nízkych Tatier. Nie sme ani v štvrtine cesty a Luki má dve obrovské otlaky na pätách, pričom nie sme ani v sedle Ploskej, čakal nás výstup na Ploskú, potom hore na Koniarky a potrebovali sme sa dotrepať na salaš. Nezávidel som mu to teda. Ale ako starý horal mal veľmi dobre vedieť, že nové boty sa na takéto podniky proste nehodia.
Energia
Chýbajú nám posledné desiatky metrov, aby sme sa dostali na zlomový bod. Na Ploskú. Z nej to už ide. Šľapem za Lukášom. On je v predu, aby udával tempo vzhľadom na jeho stav. Som pol metra za ním, všade naokolo neuveriteľná hmla a silný vietor. Pozerám len na Lukiho stopy v snehu a cítim, ako mi dochádzajú sily, strácam dych, ruky a nohy sa mi začínajú triasť. Vo vrecku ma tlačí balíček s cukríkmi z hroznového cukru. Pri drevenej tyči zastavujem, vyberám balíček. Chrúmem jeden cukrík za druhým a cítim, ako do mňa prúdi energia. Popri chrúmaní si čítam obal. Odporučená denná dávka sú 2 pastilky denne. Pri desiatej som prestal jesť. Bolo mi super. Telo chce niekedy viac, ako odporúčajú odborníci z EÚ.
Oheň a drevo
Tekutiny
Na salaši nebol oheň a bola zima. Tak sme to riešili výbornou pálenokou s horcom. Po naložení ohňa, takmer podpálenia salaša a nazbierania dreva, sme si čo-to hrkli. Keď už bolo všetko pripravené. spravili sme si čaj. Vodu sme mali z roztopeného snehu, ktorý bol v záveji pred chatou. Smiali sme sa, aby tá voda nebola žltá. Nebola. Bola trošku do hneda a plával v nej nejaký bordel. Robili sme mätový čaj. Luki mi z Nemecka doniesol ako darček malinový likér, tak aj ten skončil v tom čaji. Bordel vo vode nám nevadil. Pri piatich stupňoch na chate, opretý o piecku sme si vychutnávali najlepší čaj našich životov.
Jedlo
Lyofilizované potraviny, kde vám stačí naliať horúcu vodu a za pár minút máte plnohodnotné jedlo nie je nič pre nás. Rovnako ako sušené mäso, kozervy a podobné veci. Na večeru sme si vymysleli opraženú slaninku s cibuľou a klobáskou. Slaninka a klobása boli domáce veľkonočné produkty, veľmi sme sa na to tešili. Keď som vybalil slaninu, zamrazilo ma. Z jednej strany bola celá oplesnetá. Opatrne som sa Lukiho opýtal, či mu to bude prekážať, a či v tom ako lekár vidí nejaký problém. Jeho odpoveď bola jasná a stručná. "To še spraži toto..." Do minúty bola slaninka na panvici a do 15 minút sme ju už zapíjali horcovicou a čajom.
Kreativita
Toľko som v sebe ešte večer mal, že som nechal na šparhete veľa snehu, aby bolo dosť tekutín, veď piť sa predsa musí. Akonáhle voda vrela, spravil som takmer 2 litre mätového čaju. Cez noc oheň vyhasol, ráno sme v štyroch stupňoch chceli aspoň niečo teplé dostať do žalúdka. Náš čaj bol ale asi taký teplý ako okolité prostredie (fyziku neodrbeš) a tak sme to potrebovali nejako vyriešiť. pri peci boli šamotové tehly, na nich sme dali čajník, pod čajník čajové sviečky a po polhodine čakanie sme sa dopracovali aspoň k tomu, že čaj bol vlažný. Zvyšok sme vyliali do Lukiho termosky, pri zostupe nám padne vhod.
Ranná potreba
Neviem ako vy, ale ja zvyknem mať po výdatných raňajkách a rannej cigaretke neodolateľnú chuť ísť si sadnúť na miesto, kde aj kráľ chodí sám. Latrínka pri chate bola. Síce nie podľa môjho gusta, ale vtedy som to vôbec neriešil. Vbehol som dnu ako splašený tiger. Miesto na sedenie zasnežené dvadsiatimi centimetrami nafúkaného snehu. Rýchlo ho holou rukou odhadzujem. Kruhový otvor bol dokonale uzavretý presne zapadajúcim kusom dreva na ktorom boli klincami pribité dosky, aby sa to dalo dvihnúť a v pohodlí vykonať to, na čo tam človek prišiel. Lenže ja som narazil na problém. Celé to bolo komplet primrznuté. Nepomohli ani silné kopance, proste nič. Na posratého aj budár spadne, hovoríme na východe. Od nervov a nemohúcnosti som mal slzy v očiach. Vonku som sa bál ísť. Bola veľká zima, plno snehu a fúkal šialený vietor. Rozhodol som sa, že to skúsim nejako vydržať a keď bude situácia neúnosná, tak za nejakým stromom nájdem záveterné miesto a tam si to vyložím. Vydržal som. V Ružomberku v Hypernove neďaleko stanice sú úplne bezkonkurenčné záchody.
Turistické tempo
Klesáme z Chyžiek po žltej smerom do Zelenej doliny a z nej do Vyšných Revúc. Malo by nám to trvať 2 hodinky, tak ukazuje ceduľka. Rátali sme s tým, že u nás to bude trošku dlhšie, pretože Luki mal tie otlaky. A zvykneme všade stáť, oddychovať, obzerať si veci, porozprávať sa, dať si cigaretku, niečo zjesť, vypiť... Robíme to hlavne, keď schádzame z hôr do doliny. Cítime, že ďalšie dobrodružstvo sa končí a takto umelo si ešte predlžujeme pobyt v horách. Dvojhodinovú trasu sme práve preto išli takmer štyri a pol hodiny. Ale bolo nám to jedno. Za každou zákrutou bolo niečo naozaj pekné a zaujímavé, tak prečo si to neužiť ešte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára