Konské mäso

Údajne lacné konské mäso (nemám predstavu, koľko môže stáť kilo konskej sviečkovej) je momentálne v kurze. Od anglických hamburgerov, cez švédske Kottbullary až po talianske lasagne. Výrobcovia ho používajú ako náhradu za hovädzinu, či bravčovinu. Neivem presne. Som z toho celého zmätený, pretože Maďari majú bravčovinu, ktorú predávajú ako hovädzinu, rumuni majú namiesto hovädziny mäso zo somárika a tuším, že to je Austrália, ktorý ako hovädziu náhradu používajú vodného byvola. Veď čo? Jesť sa predsa musí.

Povedz mi čo ješ a ja ti poviem kto si 

Problém je, že my v dnešnej dobe netušíme, čo vlastne jeme. Minule som si išiel kúpiť šunku. Pýtal som to najkvalitnejšie, čo tam majú a bol som v kvalitnom mäsiarstve v Košiciach, nie niekde v Stropkove u Janča. Pani mi povedala, že zoberte si túto, tu je 85% mäsa. Ale ako to je možné? Veď šunka je pokiaľ viem nejaký kus bravčoviny (tuším stehno, ale nebudem sa hrať na múdreho), ktoré je nejakú dobu máčané v slanom náleve, potom je varené a údené, v prípade talianskych a španielskych pochúťok sušené. Tak ako tam môže byť 85% mäsa? Čo je to iné čo tam súdruhovia v Europarlamente povolili natrepať? Čo dávajú do spišských párkov? Keď som si ich robil každú sobotu ako malý chlapec na raňajky (dobre, dobre, robila ich mamka) tak vo vode, kde sa varili bolo obrovské mastné červené oko. Minule som si varil spišské párky a voda po nich ostala taká, že nebyť sesternice, ktorá mi to zakáže, tak si s ňou bez problémov zalejem čaj. Čo je v tých spišských párkach? Kto ich vyrába? Pretože všade vyzerajú a aj chutia ináč. Nemali by byť spišské párky spišské? Nie je aj v nich konské mäso? Nemali by mať rovnaký recept? Ako Kofola, Sabinovský jogurt alebo syr Niva? Nemali by EÚ súdruhovia porozmýšľať aj nad tým? Nie je to konské mäso aj v tej bravčovej šunke?

Mne nevadí, že do seba tlačím konské mäso. Možno to výrobcovia robia už dlho a teraz sa to prevalilo. V Uzbekistane považujú koninu za skvelú pochúťku. Dokonca spraženú konskú masť (šmaľec) jedia muži pravidelne, pretože veria, že je to vynikajúca vec na potenciu. Konina je naozaj chutné mäso, jedol som ju viac krát. Jemné, ružovkasté, mierne nasladlé. Fakt pochúťka. Nemám problém kúpiť si lasagne kde bude aj konské maso. Ale chcem vedieť, že tam je. Tak ako chcem vedieť, čo môže okrem mäsa obsahovať ešte šunka.

Koniec zápasenia

Pred nedávnom sa v médiách objavila správa, že MOV rozmýšľa nad tým, že z olympijských hier vypadne zápasenie. Údajne pre nízku, klesajúcu sledovanosť a vyššiu atraktivitu moderných adrenalínových športov.

Celkom súhlasím s vedením MOV. Progres je veľmi podstatná vec a zaspať na vavrínoch by pre MOV nebolo to pravé orechové. Chcú napredovať. OK. Teším sa z toho. Ale pokrok iba pre pokrok? Nie som si istý. Vyradiť z olympiády šport, ktorý bol pri jej samotných starovekých začiatkoch, ktorý potom bol opäť v novodobých olympijských hrách ich neoddeliteľnou súčasťou mi príde prinajmenšom barbarské. MOV nie je charitatívna organizácia. Potrebuje si na seba zarobiť. Vyradením stratového športu môže pridať nejaký šport, ktorý bude ziskový. Ale je olympiáda skutočne o tom? Neobracia sa teraz Pierre de Cubertin v hrobe?

Namiesto zápasenia sa rozhoduje medzi bejzbalom, softbalom, karate, squashom, korčuľovaním na kolieskových korčuliach, športovým lezením, wakeboardingom a bojovým umením wu-šu. Sám som športovec a squash, kolieskové korčule a hlavne to športové lezenie mi celkom idú. Ale povedzme si úprimne. Až na ten squash si nemyslím, že by to boli športy vhodné na olympiádu. Bejzbal okrem Američanov a hŕstky iných ľudí nepozná nikto. O wu-šu som prvý krát počul, keď som čítal o tom, že môže nahradiť zápasenie. Wakeboarding je super vec, ale tiež si nemyslím, že je to vhodné na olympiádu. Nie som proti tomu, aby sa niektorý z týchto športov, snáď okrem bejzbalu, dostal na olympíjske hry. Ale som za to, aby tam zápasenie ostalo. Radšej by som vynechal tanečky zopár ženských, ako mávajú so stužkami a pohadzujú si popri tom kruhá na cvičenie. Pekne sa na to pozerá, ale určite to nie je na olympiádu. Zápasenie je oveľa viac olympijské ako epileptické poskakovanie zopár zmaľovaných ženských so stužkami v rukách....

 Aj v novodobých olympíjskych hrách má mať miesto tradícia. A zápasenie na olympiádu jednoducho patrí.

O Valentínovi

 Tento dnešný sviatok nejako zvlášť veľmi nemusím. Pri hlbšej analýze som prišiel na to, že moje prvé dve prežitia týchto sviatkov nedopadli nejak extra úspešne.

Ako prvá bola Janka. S ňou to bolo fajn, na valentína mi dala nejakého plyšového medvedíka (doteraz mám pochybnosti, že ho kúpila mne, a že pred tým ho ona nedostala od niekoho iného), ktorý bol zabalený v nejakom papieri, z ktorého vypadlo veľmi veľa citátov o láske. Bolo to dojemné. Hlavne mňa, ako zaľúbeného gymnazistu veriaceho v ideál lásky to vtedy, pred mnohými rokmi naozaj položilo do kolien. Keď som si po večeroch čítal tie vyznania lásky, všimol som si, že sa musela veľmi snažiť, pretože to na jej pomery napísala naozaj pekne. O pár dní na to, som sa bavil so spolužiačkou, ktorá mi oznámila, že to písala ona, pretože jej bolo ľúto, že od svojej frajerky by som mal dostať len nejakého zaprášeného plyšáka. S Jankou som to teda pomerne rýchlo ukončil. Ani okom nemihla, keď som jej hovoril o tom, že náš vzťah asi nemá budúcnosť. S úsmevom povedala, že dobre a odišla na vlak domov. 

O rok na to sme s Vikinou do Valentína ani nevydržali. Ľúbili sme sa, veď sme sa dali dokopy niekedy po Vianociach, Valentín sa blížil, v nás to vrelo. Nejaké tri dni pred týmto sviatkom sme spolu sedeli s nejakom bare. Nejaký priatelia okolo nás. Prvé zážitky s alkoholom. Bavorák. Vtedy to bol hit. Vôbec mi to nechutilo, ale pil to každý. Tonic zjemní fernet a fernet zjemní tonic. Dokonalá symbióza. Takto sme si zafilozofovali vždy, keď sme to pili. Boli sme fakt odborníci. V tom bare, niekde pod centrom Košíc, sme si s Vikinkou povedali, že si dáme svoje Valentínske darčeky. Ja som dostal takú čudnú, mnoho stranovú kocku, kde boli rôzne sexuálne polohy s tým, že čo hodím, to bude. Hodil som niečo v duchu "nic nebude, počkej na zítřek". Všetci sa smiali a Vikina to naozaj dodržala. Nic nebylo. Na Valentína sme už spolu neboli. 

Potom prišlo turbulentné obdobie. Buď Valentína nebolo s kým oslavovať, alebo som oslavoval viacero Valentínov. Liezlo mi to na nervy. Aj jedno, aj druhé. K tomu prišli rozhovory a úvahy o tom, že načo oslavovať Valentína, veď je to len hlúpy americký sviatok, ktorý nemá v našich končinách čo robiť. Je to len pre biznis, aby obchodné domy mali aj v tomto hluchom období medzi Vianocami a Veľkou nocou tržby. Načo oslavovať Valentína, veď ľudia by k sebe mali byť dobrí stále, nielen v jeden deň roka si preukazovať lásku a náklonnosť. Valentín by mal byť každý deň. A podobne. 

Dnes tiež nevidím nejaký dôvod na oslavu, ale vzhľadom na spomienky, ktoré by som chcel nejako vylepšiť a na silu propagandy tomu asi podľahnem. Jedna lastovička leto nerobí, to je pravda. Ale keď budeme mať ročne aspoň 350 Valentínov, naše životy budu krajšie. A nielen naše... 

Regetovský masaker

Tak ako každý rok v zime, aj tentoraz sa nám podarilo nechať ženy, kamarátky, priateľky doma a užiť si týždenný pobyt na Regetovke v čisto pánskej zostave. Takýto rekondičný pobyt je pre každého chlapa veľmi potrebný, no nebezpečný. Pri tom našom hrozili rôzne úrazy, infekcie, otravy a smrť. Tú som si od stredajšieho rána želal každý deň. Aby ste boli v obraze, chatu mám v dedinke Regetovka, na mieste, kde bývajú tzv. Rusnáci. Tí sa vyznačujú tým, že pijú 52% slivovicu a k nej pivo. "Paľenka bez piva, to peňeži do vetra!!!". Je to zdraviu nebezpečné, ale človek si zvykne na všetko.

Vyrážame s dobrým skutkom 1.

Z KE som vyrážal s Mišom Kušlitom. Na parkovisku, kde sme sa mali stretnúť zapadol do diery chalanisko na felde, tak sme ho vyťahovali. Ešte sme sa ani nepohli a už sme mali jeden dobrý skutok za sebou. Na regetovke sa to rozbehlo, ale mali sme šťastie, že sme došli až večer. Viac menej celý týždeň sme strávili v zložení moja maličkosť, Mišo K, Mišo Š. zvaný aj Štarky, Ľubo zvaný Bager a Ondrej zvaný Stalaktit. V našom milovanom Cactuse sme popíjali, potom sme u mňa na chate prespali. Ráno poldo, raňajky, poldo a utekačka na svah, trošku polyžovať. Ale naozaj len trošku, veď, ako sa hovorí na Regetovke: Keď je lyžovačka dobrá, ani snehu netreba. Večer už bol problematický. Stalaktit Ondrej a Ľubo museli niekde ísť, tak sme ostali len traja, s tým, že ideme smer Cactus. Klasicky to dopadlo tak, že Štarky zaspal. Kým som ho zobudil, tak zaspal Mišo, takže potom som musel budiť aj jeho. A cesta na chatu v mraze s dvoma alkoholikmi, čo sa práve prebrali z delíria... No, nebolo to nič príjemné.

Dobrý skutok 2.

Ráno zeleno-modro-biely sme si povedali, že dnes to bude taký chill-out deň. Relatívne aj bol, veď do večera som mal vypité možno len 4 poldecáky. Večer sme sa rozhodli upiecť bôčik, tak som sa na to podujal. Kým sme ho po takmer 6 hodinách vybrali z rúry, viete si predstaviť, ako sme asi všetci vyzerali. piati chalani na chate, kde sa varí, pečie, pije a hlavne neupratuje. Situácia začínala byť vážna, ale alkoholom sme to nejako prekonali. Po polnoci sme sa konečne rozhodli zaliezť do postele. Ráno nás čakal bežkársky výlet do Poľska, teda nejakých 14km priamo cez hraničné pohorie, ktoré mimochodom tvorí vodnú hranicu. Pramene, ktoré vytekajú z jeho južnej strany putujú na Slovensko a tak do Čierneho mora, severné pramene tečú cez Poľsko a končia v Baltickom mori. Tak aby sme všetko zvládli, pekne v boxerkách (rozumej pyžamách) sme sa po dopití pohárikov chystali spať. Zrazu nám niekto klope na chatu. Mladý párik prišiel s otázkou, že či je ten džíp náš. Ľuboš okamžite vyštartoval, že čo za džíp, kto ma problémy s jeho džípom a podobne. To už boli všetci chalani v kuchynke, kde sa scéna odohrávala. Päť pripitých chalanov v boxerkách o pol jednej ráno na chate. Doteraz neviem, čo si o nás pomysleli, ale pohľad na ich tváre bol v skutku zaujímavý. Tak sme ich išli vyslobodiť, samozrejme, že aj s fľaškou pálenky. Chalan zapadol kvalitne, keď sme ho ťahali, tak skoro zapadol aj Ľubo, ale nakoniec sme ich vyslobodili, s tým, že jemu sme zo zadného nárazníka vylomili taký kus plastu. Ale nám to bolo jedno, on zapadol. Nie my.

Poľsko

Po rannom poháriku sa vyberáme na bežkách smer Regetov. Počasie celkom praje, cesta je príjemná. Akurát na Mišove bežky sa nenormálne lepí sneh. Po takmer celej dĺžke bežiek má nalepenú asi 6cm vrstvu snehu. Postupuje sa mu extrémne ťažko. Smejeme sa z neho aj s Ľubom, že tie bežky fungovali 4 roky a keď ich dostane on, hneď ich pokazí. Chlapec strašne lamentoval a videl som na ňom, že je nešťastný, tak som si tie jeho bežky zobral. Mne tiež lepili, ale po piatich kilometroch sa mi ich podarilo opraviť a už išli tak, ako mali. Na Poľskej strane to klasicky fúkalo, miestami boli záveje a začalo snežiť. Bolo to o držku, ale zvládli sme to. Nemám rád cestu cez Regetov. Je to taká rozťahaná dedina a koniareň, kde je mimochodom jedna z najväčších chovných staníc koníkov s názvom Hucul v Európe, je na druhej strane dediny, teda nejaké 3km od jej vstupu. Unavení na bežkách nám to dalo zabrať. Keď sme došli do starej koniarne prerobenú na štýlovú reštauráciu, skoro sme padli z nôh. Bol tam nenormálny hluk a nejaké deti tam mali diskotéku. Tak sme si sadli za stôl, veci si dali k obrovskému krbu nech preschnú a šli sme si objednať. Moje 3 Poľské Ž. Žurek (ich národná polievka), Žiwiec (Pivo) a Žubrowku (vodka ochutená nejakou trávou). Pani nám povedala, že máme ísť sadnúť hore na balkón, tak sme šli. Potom rýchlo vonku s Ľubom na jednu cigaretku. Ako sme sa vracali videli sme, že decká okolo krbu, kde my sušíme veci opekajú nejaké špekáčky. Začali sme hľadať naše veci, ale tých nikde. Len počujeme z hora piskot. To už Mišo pískal, že veci sú zachránené. Akurát v pravej chvíli. Nejaký expert si už išiel odkvapkať masť z klobásy na chleba, ktorý mal položený na mojej čiapke. Zjavne mu to nevadilo. Vlastne, ani mne. Jedlo a pitie nám doniesol čašník, ktorý sa s nami pustil do reči. Že odkiaľ sme, tak my na to že zo Slovenska, z Regetovky. On na to, že je Lemko. Ja som sa ho opýtal, či to je meno a už som pred ním stál s predpaženou rukou pripravenou na podanie, so slovami csest, ja som Matúš. Chalani za stolom spustili hurónsky smiech. Dovtedy som nevedel, aký to je, ale keď som ho tam počul, hneď som pochopil. Poliak Lemko zbledol a mne bolo jasné, že je zle. Našťastie skôr, ako mi dal s tackou po hlave sa otočil a s ľútostným pohľadom upreným na mňa odišiel. Chalani mi neskôř vysvetlili, že Lemko nie je poľské meno, ale že poľským rusnákom sa hovorí lemkovia. No odkiaľ som to ja, košičan mal vedieť?

Cesta späť na chatu prekonala očakávania. Po kvalitnom jedle sa nikomu nehcelo šľapať na bežkách, tak nám s tým Ondro Stalaktit trošku pomohol. Za jeho Jimnyho sme si s Ľubom o tiahlo pripli bežkárske paličky, Mišo sa zapol do prostriedku za ťažné lano a hneď sme mali ušetrené 3km trápenia na bežkách. Problém nastal, keď nás začal naháňať veľký pes, tam Ondro trošku pridal. Mne sa odtrhol klobúčik z jednej paličky. To som prežil. Ale odtrhnutú rukoväť z druhej paličky som už nerozchodil, a tak som spadol na zem. Asi v rýchlosti 30km/h. Ešte som ani nedopadol na zem a už som počul hurónsky smiech opäť. Nejako som sa pozbieral, paličky hodil do kufra, požičal som si Mišove a už to opäť išlo.

Dobrý skutok 3. a 4.

Večer sme za hustého sneženia došli k Ondrovi na chatu, pozval nás na guľáš, ktorý práve začínal variť. Mišo išiel hodiť sprchu na moju chatu, ja som odmietol. Po sprche by som si ľahol a už by ma k Ondrovi nikto nedostal. Tak sme popíjali a o chvíľu som volal Mišovi, keď príde, nech mi donesie nejaké oblečenie, aby som si u Ondra konečne od nedele hodil sprchu. To bola streda večer. A hlavne nech donesie pálenku, pretože liter sa nám zdal byť akosi málo. Guľáš už vyzeral dobre, pálenka sa míňala, hlasy boli čím ďalej tým hlasnejšíe, príhody sme sypali z rúkava. Zrazu zazvonil Bargrovi mobil. Šoltýs (šéf strediska) zapadol, treba ho vytiahnuť. Opäť záchranná akcia. Tu to bolo komplikované. Mali sme ho ťahať s ratrakom, ale keďže sa od neho stratili kľúče, tak sme ich neúspešne hľadali. Potom nakoniec pomohlo Ľubove Pajero a moje a Ondríkove odhádzanie snehu spod kolies auta. Po pár minútach bolo auto von. Super práca. Medzitým spadlo asi 15cm nového mokrého snehu. S Ondrom padla u neho v aute stávka. Vybehneš s Jimnykom až na chatu? Ta ja nevybehnem? A po 15 metroch zapadol aj on. 20 metrov od chaty. Uprostred poľa. Nikde nič, len kopy snehu. Lopatu mal na chate, tak voláme Štarkymu a Mišovi, nech nám ju donesú a prídu pomôcť. Oni ale mali starosti s vyprádzňovaním fľaše, tak nás nechali v štichu. Pre lopatu išiel nakoniec Ondro. Takmer hodinu sme ho odkopávali a posúvali po centimetroch naspäť na cestu. Ale aj to sme úspešne zvládli a šťastne sme došli na chatu na guľáš a zvyšok pálenky.

Slnečný majer - Slnečnicový majorán

Slnečný majer je krásny hotel, či čo to je postavený na kopci nad dedinkou Stebnícka Huta. To bol plán štvrtkového dopoludnia. Ráno sme sa o ôsmej vytrepali z Ondrovej chaty a na bežkách sme sa spustili do bufetu. Okrem štandardných toho týždňových raňajok sme si dali párky, počkali na Veve, ktorá išla s nami a vybrali sme sa na vlek, ktorý nás vytiahol na hrebeň. Z hrebeňa sme po hodinke a pol došli na Majer. Cesta bola náročná, hlavne preto, lebo snehu bolo po kolená a nebola spravená stopa. Tak sme sa s Mišom striedali, čo nám ubralo veľa síl. Za nami išla Veve, ona chudera bola prvý krát na bežkách, mala čo robiť sama so sebou. Za ňou išiel Ľubo, aby jej pomohol, keby spadla a tak. My s Mišom sme niečo také odmietli. Padol aj návrh, nech stopu robí ona, lebo tak to má byť. Starí mazáci by sa už mali na bežkách len voziť. Ale nejako sa nám to nepodarilo presadiť. Kým sme došli na Slnečný majer, tak sme ho stihli premenovať na Slnečnicový Majorán. Vitajte na Slnečnom Majeri. Krásny nápis. Pod ním ale stálo, že z technických príčin zatvorené. Už som sa išiel dnu vlámať, keď sme stretli nejakých pracovníkov, či by sme sa mohli najesť a dať si čaj. Tak jasné, ale že výber jedál je obmedzený, pretože je zatvorené. To nám bolo jasné. Ja som sa v duchu rozlúčil s výbornou mačankou, ktorú tam robia a s pstruhom na masle. Čo už, povedal som si, že kým je slivovica a nejaká cesnačka zo sáčku budem rád. Ľubo tam našťastie poznal ľudí, kuchárka je jeho susedka, ktorá mu je za niečo zaviazaná, tak sme sa dočkali aj mačanky aj pstruha a dokonca aj slivovičky. Nie je o čom. Aj tringelt sme nechali. Dole pod Majerom sú stajne s koňmi, prasiatkami, kravičkami a inými hospodárskymi zvieratkami, tak sme to tam boli pozrieť a trepali sme sa nazad. Volal Ďuri, že je v PO a že dôjde na noc. Keď kúpiš slivku a Granko, po krotom som túžil od nedelnajšieho večea, príď. Odkázal som mu do telefónu. Jasné, že došiel. Večer to teda opäť raz žilo. Piatok už bol decentný, veď v sobotu sme odchádzali a v sobotu večer nás čakal ples.

Zloba

Aby toho nebolo málo, žilo sa aj po večeroch a po nociach. Robili sme zlobu. Sebe a svojmu okoliu. Ja som to schytal tak, že som mal roztrhnuté pyžamo a ráno sneh v posteli. Ľubo tak, že sme ho dlho nenechali zaspať a zobrali sme mu mobil, aby ho ráno náhodou nezobudil do práce budík. Štarky mal mať v noci vybrané mandle aby nechrápal, ale skončilo to len trieskaním vankúša o jeho hlavu. Nepomohlo. Mišo poslednú noc zaspával so starým tureckým mečom, ktorý mám na chate, aby sa mohol brániť. V cactuse sme prilepili gitaru na vystavené jelenie parohy. Na aute som mal nápis, že som buzík. Ľubo prišiel o škrabku na okná. Štarky musel platiť účet. Ondro skončil viac krát v snehu... a podobne.

Každopádne to boli jednyz najlepších prázdnin, aké som na regetovke za posledné roky zažil. Ja len dúfam, že si niečo také ešte zopakujem, aj keď pevne verím, že to nebude príliš často. Predsa len, je to náročné na zdravie, peňaženku, čas a rozum.... :)

Diétne equilibrium

Aj Vy patríte medzi tých, ktorí sa teraz dlho po Vianociach ráno a večer pozerajú do zrkadla, hladkajú navreté brucho a rozmýšľajú čo s tým? V hlave sa Vám točia slová ako hollywoodska diéta, paličková, ryžová, kapustová, dukanová, čokoládová, bobová diéta, jojo efekt, schudnutie, kalórie, cukry, tuky...

Ja som našťastie nič podobné riešiť nemusel. Je síce pravda, že od leta som trošku pribral, a že osem kociek na mojom bruchu sa zmenilo na jeden kváder, ale nejak veľmi ma to netrápi. Trápilo ma to, že sa už dlhšie nestravujem zdravo. Tak som si povedal, že to skúsim. Zaujala ma paleo strava, kde sa jedná o to, že jete iba maso, zeleninu a ovocie. Nič viac. Žiaden chlieb, žiadne zemiaky, strukoviny, syry, mlieko, jogurty, ryžu, kukuricu.... Držím to už viac menej týždeň a je to celkom fajn, aj keď o pár dní asi budem pre hamburger, hrianku s cesnakom a maslom, alebo pre kúsok goudy vraždiť aj najbližších príbuzných.

Keď nič nepomáha

Pri diéte si človek stále niečo odrieka, núti sa jesť niečo, čo mu nechutí, jeho telo nedostáva potrebné živiny, človek stráca už o všetko záujem. Niekedy, to má človek v génoch, že niečo na jeho tele nie je ono. Nemôžme predsa všetci vyzerať ako z Vougue. Moja mamča má problém s bruškom. Pri tom, že si stále niečo zobne a po troch pôrodoch sa tomu ani nečudujem. Ale je nezlomná v rôznych diétach, ktoré porušuje skôr, ako ich začne. A cvičí, takmer každý deň. A aj tak s tým nedokáže nič spraviť. Určite nie je sama s týmto problémom. Mamka ale stále rieši, rovnako ako plno iných ľudí to, ako schudnúť. Ale nerieši to, že prečo pribrala.

Keď nič nepomáha, pomôže fyzika

Fyzika pri chudnutí? Podľa mňa smelo.Vyvážená strava je samozrejme na prvom mieste. Ale jesť celé dni iba cviklu, mrkvu, kuracinu, brokolicu je veľký prúser aj pre organizmus, keďže nedostáva všetky potrebné prvky na svoj správny chod. Náš organizmus je ako továreň, alebo lepšie auto. Keď do neho tankujete lacný benzín, po čase sa začnú zanášať ventily a auto pôjde tatam. Keď do neho budete dávať diesel a auto máte na benzín, s trochou šťastia možno dôjdete do prvého autoservisu. Ale ak sa o to auto budete starať a budete do neho tankovať naozaj kvalitný benzín, tak vám pôjde kvalitne a dlho. A keď občas dáte do auta aj lacnejší benzín, nič vážne sa nedeje.

Tak je to aj s nami a diétou. Strava človeka musí byť zdravá, to je jasné. Ale občasné zhrešenia typu cola, pizza, bravčové koleno, chlieb s masťou a cibuľou neznamenajú ani najmenší problém. Veď strava má byť pestrá, aby sme do tela dostali všetko potrebné. Ide o fyziku. Ide o zákon zachovania energie. Každý v podobe jedla dostanem určitú dávku energie. Časť z nej ide na trávenie. A ďalšia časť je pre nás. Ak ju spotrebujeme fajn. Ak nie, tak sa nám ten perfektný steak ktorý sme mali na obed uloží na bruho, boky, stehná. A tam je potom potrebné zapojiť svaly. Príjem energie bol a teraz musí prísť jej odovzdanie ďalej. Tak ju odovzdáme tým, že domov pôjdeme pešo, že po práci zbehneme do fitka, že v nedeľu poobede namiesto ležania pred telkou a chrúmania lupienkov vybehnem von na bicykel, beh, prechádzku, túru. Ináč, pes je na to ideálna vec. Treba ho aspoň 2x denne venčiť, ináč je problém.

Equilibrium

Equilibium je rovnováha. Ja som zástancom toho, že v živote má byť všetko v rovnováhe. Tak je to aj s nami. Máme mať vyváženú stravu, ktorá pripúšťa možné úlety. Pri tom ale nesmieme zabúdať na zákon zachovania energie a dbať na to, že to čo príjmeme aj vylúčime. Tak sa dostaneme do rovnováhy, pretože nebudeme mať problémy spôsobené zlou stravou a zároveň budeme mať dosť pohybu, čo je pre naše telo nesmierne dôležité.

Moje posolstvo je teda také že hamburger, pizza, masť, grilované mäso, tlačenka, jaternice... sú super veci, ak po nich vykonáme nejaký pohyb, aby sme ich z tela dostali von. A nepomôžeme tým len svojmu telu, ale aj svojej hlave. Verte mi.

EHMK - Highway to hell?

Aj negatívna reklama je reklama. Asi týmto sa riadia kreatívci v neziskovke EHMK. Košice sú na svoje pomery multikultúrne mesto, veď aj historicky to tak pasuje. Sme mierumilovní, zaujímame sa o veci verejné a máme radi poriadok vo veciach. Sme silní lokálpatrioti. To tak na úvod, aby každý pochopil.

Potom, ako bolo naše mesto pred pár rokmi vyhlásene za EHMK 2013 nejedno oko ostalo suché. Aj z toho môjho som vytlačil slzičku šťastia. Na začiatku to vyzeralo veľmi sľubne. Projekty sa plánovali, kultúra v Košiciach naberala na obrátkach. Nielen mainstream, ale aj okrajovým žánrom sa dostávalo nebývaleho záujmu. Projekt sa ale pomaly a isto spolitizoval, čo Košičanom prekážalo. Výmena vedenia, meškanie prác,  ďalšie spolitizovanie projektu, opäť nejaké personálne rošády, ďalšie meškanie a neviem čo všetko ešte rozprúdilo v kaviarňach a baroch po celých Košiciach veľa debát o tom, ako by sme chceli, aby sa naše mesto prezentovalo nielen Slovensku, ale aj Európe.

Teraz je to už úplne na nože. Prvá z posledných kvapiek trpezlivosti bol výber interpreta na otvárací ceremoniál. Jamiroquai údajne nie je to pravé orechové. Mne osobne toto vôbec neprekáža. Viac kritiky je na to, že za tento koncert je potrebné cvaknúť minimálne 25 eur. Aj to je len cena pre prvých 2013 šťastlivcov. Toto bola jedna z prvých vecí, ktoré ľudí nahnevali. Ďalšou bolo spomalenie stavebných prác v Mestskom parku, bývalej plavárni, po novom Kunsthalle a aj s jedným z pilotných projektov Kulturpark. Mestský park ma meškanie, pretože Kunsthalle nie je dostavaná, tá mala zlú statiku, tak museli meniť nejaké veci a to spomalilo stavbu. S Kulturparkom, to je tak, že sa tam našli nejaké historické veci, to si žiadalo výskum odborníkov a ďalšia vec bola odvolávanie sa spoločnosti, ktorá prehrala vo výberovom konaní. To oddialilo stavebné práce a teda aj termín dokončenia. Obe z týchto projetov majú byť hotové v prvej polovici roka 2013. Ďalším problémom, bolo zrušenie inštalácie, ktorá odpočítavala čas do začatia celého projektu, ktorú vytvorila skupina pod názvom Kassaboys. Opäť politické hry. A posledná kvapka, vďaka ktorej už pohár trpezlivosti pretiekol, je opäť otvárací ceremoniál, na ktorom mala hrať manželka starostu mestskej časti Košice-Sever známa (presnejšie neznáma) aj pod menom Anna Gaja. Speváčka hrajúca takú nejakú podivnú verziu lacnej letnej kolotočariny. Ale niekde som čítal, že k určitým ľuďom netreba pristupovať kriticky, ale vľúdne, s pochopením a so súcitom. A ona je podľa mňa ten prípad. Aby pochopili aj Blaváci čítajúci tento článok, tak nechať hrať Annu Gaju na otváraní EHMK je asi taký istý prúser, ako menovať Gašparoviča doživotným prezidentom SR.

Ján Sudzina, šéf EHMK sa dnes nechal počuť, že to bol len marketingový ťah, aby sa EHMK dostalo do povedomia ľudí. Mali vraj na výber buď normálnu kampaň, ale na ňu neboli prostriedky, tak radšej na to išli takto. Slovenský marketing. Z maželky starostu jednej z mestských častí, matky troch detí urobili úplnú chuderu, zo seba spravili tiež kvalitných magorov, goodwil značke EHMK opäť raz úspešne klesol, lebo jedným ťahom sa im podarilo spolitizovať otvárací ceremoniál a zároveň zo zoznamu ľudí, ktorí tam určite nemajú čo hľadať vyberali z horných troch priečok. Skôr by prešli Mc. Erik a Barbara, či Maduar. Vyjadrenie o tom, že na kampaň neboli prostriedky, a že sa to vymyslelo takto je hodné akurát tak Mareka Trubača.

Projektu EHMK veľmi držím palce. Na otvárací ceremoniál určite pôjdem, veď je nabitý parádnymi menami, dokonca v niektorých časoch hrajú naraz 3, 4 kapely, ktoré by som chcel počuť. Ale takto robiť promo je naozaj nevhodné. Politizácia a nešťastne vymyslená marketingová stratégia robia projektu EHMK a Košiciam veľmi zlé meno. Tak načo robiť veci, keď sú z toho len problémy?

We are family!!!

Na Silvester 2012 nezabudnem asi nikdy. Oslavovali sme ho klasicky s celou perepúťou na mojej milovanej Regetovke. Bolo nás tam ako maku, ale čím viac hláv, tým viac zábavy. Toto rokmi overené heslo sa ale potvrdzuje čím ďalej tým menej. Nie žeby zábava nebola. Bola. A poriadna. Ale už to neboli alkoholové seansy od rána do rána 4 dni v jednom kuse. Namiesto toho sa jedlo, varilo, rozprávalo, bavilo, decentne popíjalo. Tuším to bol prvý silvester, keď jediný, kto mal ranné problémy so žalúdkom bola tehotná kamarátka. Fakt sme si uvedomili, že starneme.

Ja som ho prežil nanajvýš atypicky. V posteli. S čajom, teplotou a Marekom. Neviem či ma tak skolila popálenina, ktorú som si spôsobil doma tesne pred odchodom na silvestra, alebo náročný výlet na bežkách s Marekom, alebo málo spánku, alebo čo. Každopádne som o pol desiatej už ležal v posteli a snažil sa zaspať. Čo sa mi aspoň na chvíľku podarilo. O polnoci som vybehol von za priateľmi, pripili sme si, zaželali sme si nový a šťastný a ja som išiel pokračovať v činnosti. Túžba po teplej posteli, horúcom čaji a nejakom tom paralene bola naozaj neprekonateľná. Tak sa mi podarilo zaspať. Za nepredstaviteľného hluku partie, ako si cez karaoke spievajú We are family. Okolo druhej došiel aj Marek. Ako vždy, doniesol mi fľašu Metaxy. Tento rok sa prekonal, mala 12 hviezdičiek. Zobudil ma, ako lekár mi naordinoval poldecko, čo som odmietnuť nemohol. Hodili sme parádny pokec, pri ktorom som veľa pochopil. Ležal som na posteli, chlípal neuveriteľnú Metaxu z plastového pohára, vedľa mňa na zemi Marek rozprával o živote, plánoch, túžbach, zmene. Ja som počúval a súhlasil. Potom došiel zvyšok osadenstva, že sa mám prekonať a zbehnúť aspoň na jedno kolo dole, lebo ako domáci pán som ešte nenalial. A opať sa spievala hymna tohto Silvestra, We are family. A fakt že sme. Aj keď sa spolu všetci nestretávame každý druhý deň po kávach a večerách, ale máme sa radi a vieme si stále pomáhať, vypočuť sa, spraviť si zo seba srandu. 

A toto do nového roku prajem Vám všetkým. Mať okolo seba ľudí, s ktorými sa viete chytiť za plecia a v kruhu z plného hrdla spievať We are family, pozerať si pri tom do očí, spomínať na všetko to, čo ste doteraz spolu prežili a tešiť sa na to, čo ešte len príde. 

Krásny a úspešný Vám prajem!